Social Media

QUESTIONS TO ASK YOURSELF



The comments that I encounter under my articles can be divided into two groups – approving responses that often include own experiences, sometimes even a tip; the second are phrases like "I couldn't/wouldn't/didn't know...".

I understand that. I know that not everyone has the same passion for veganism, minimalism or zero waste as me. A year and a while ago I didn't really care about these topics either. But the change happened just when I started reading and watching more articles and videos focused on this and I just couldn't stop – I didn't enjoy the content I used to watch before anymore, and I rather educated myself. Gradually it opened my eyes.

During my journey, which I'm documenting here, I came into contact with a couple of questions, which I asked myself and I had to think about them.

Today I will share them with you. But I want you to find more time on this article – a morning bus ride or five minutes in the evening before bedtime is not enough. I want you to think about yourself, about your life. In addition to these questions, you will also find my answers – and I will be glad if you wrote yours in the comments.

And I'm warning you in advance that I won't ttry to convince you to become vegans or to throw out even your own bed. So you don't have to worry about that.




Do I live according to my values?

A year ago, my answer was no. And although today I can't say a clear yes, I'm much closer to it. I believe that veganism, zero waste and minimalism go hand in hand – and also that it's the way to improve the future.

There are some things I will never understand. How can someone answer "no need, I protect the nature" to the question if they need a bag with their purchase, when they buy products wrapped in plastic or twenty new pieces of clothing? It's far from protecting the nature. Of course, when someone brings their own tote bag to the store it has a positive impact, but certainly doesn't justify the negative imprint by plastics and cheap shirts.

What I also don't understand is when someone claims to love animals – and consumes meat and meat products. They don't like animals, they like pets. If we see a video, a photo, or even hear a story about how someone tortures his dog, how he chained him and let him stand outside in the winter, we shake our heads, get angry and furious, and we don't understand how anyone can be so cruel. But then how can someone who is strongly against animal abuse, eat meat and pretend they don't see how that piece of pork on their plate got there? How can they drink milk and say it's totally natural and normal? When did we set the borderline that the pig or chicken meat is okay but the meat of the dog is totally disgusting and socially unacceptable?

I believe that animals are not food and have the same rights to live as I do; and also that veganism and rejecting unnecessary plastic and waste can really help our planet from ecological disasters that are slowly but surely closer to us.


Do I spend my time/money/energy on the things that matter to me?

This question can be applied to any area – it can be school, work, family, friends, but also different hobbies. And if you can say an honest yes, I'm impressed. I didn't get to that point yet. But it's also something that I'm much closer to than a year or two ago; and for me again, it concerns veganism, minimalism and zero waste. The more I know about these topics, the more I realize their importance. As I mentioned – I believe that excluding animal products, plastic and wastefulness can make a huge positive change that I really care about.

Therefore, it makes no sense for me to eat meat and milk, to buy things I don't even need, and to choose a simple option instead of looking for an alternative that is much better for the environment.




Do I try to improve the world?

A few years ago, I often thought about the meaning of life, the reason why we are all on this one planet, and what are we even doing here. At that time, I came to the conclusion that everyone has a different meaning of life – for someone it's to be a doctor, for another to travel the world, for other to care for others. Today, I think we all have the same goal – to spread goodness, love and make this world a better place.

Each of us can improve the world. And it's not just by a revolution. Often, just signing an important petition, giving a seat on the bus to an older person, honest gratitude or selfless help is enough. Even the smallest positive step counts – and is important enough to share it with others. Recently, I have encountered a few times that people struggle to share with others their positive changes or steps they have done because they feel they're too small, and others will have only negative reactions because they they're not enough. And even though it was about zero waste, it made me sad. Often we expect from others to give full hundred percent from everything, and we forget that this journey is the same for all of us and it's important that we encourage each other.

Each of us should want to improve the world. How can we expect something to change if we don't do anything for it? We curse at the situation in politics, but when it comes to elections, we sit at home. We are angry that cities and streets are covered in waste and smog, but every day we throw out full bags of rubbish and we go everywhere only by a car. We're furious that the summers are too hot and the winters too cold, but when someone mentions global warming and climate change, we don't care about it and the fact that meat production and microplastics are very bad for the environment doesn't interest us. We see ourselves as a separate and special unit, but we forget that not doing anything is also a reaction.


Am I being my "best self"?

We all have some ideas of a perfect life. Somebody thinks about it only at night, when they can't sleep, someone has a whole board on Pinterest, and knows exactly how such a future should look like.

Every year, I make New Year's resolutions. Of course, I forget them immediately, and I find them in my notebook or a planner sometime in the summer when I laugh at them and tell myself that I still have enough time. I don't remember them for the second time until December – and when I see that I achieved only a few of them, my mood falls down immediately. But – following a bit on the previous question – I can't wait for something to change or happen when I don't do anything about it. Every New Year's resolution can be fulfilled when we actually try. Every thought of a perfect life can turn into the reality. And each of us can be their "best self" when they're working for it.


I can't answer any of these questions with a yes. But I can say "I'm trying".


Komentáre, s ktorými sa stretávam pod svojimi článkami, by sa dali rozdeliť do dvoch skupín – na súhlasné reakcie, ktoré často obsahujú aj vlastné skúsenosti, občas nejaký tip; druhou sú vety typu "ja by som toto nemohla/nedokázala/nevedela...".

Ja to chápem. Viem, že nie každý má v sebe rovnaké nadšenie pre vegánstvo, minimalizmus alebo zero waste ako ja. Rok a niečo dozadu som sa o tieto témy ani ja veľmi nezaujímala. No zmena nastala práve vtedy, keď som začala čítať a pozerať viac takto zameraných článkov a videí, a jednoducho som nevedela prestať – content, ktorý som dovtedy sledovala, ma už nebavil, a radšej som samú seba vzdelávala. Postupne sa mi otvorili oči.

Počas tejto mojej cesty, ktorú dokumentujem, som sa viackrát stretla s niekoľkými otázkami, ktoré som sama sebe položila a musela sa nad nimi zamyslieť.

Dnes sa o nich s vami podelím. No chcem, aby ste si na tento článok našli viac času – ranná cesta autobusom alebo päť minút večer pred spaním nestačí. Chcem, aby ste sa zamysleli sami nad sebou, nad vaším životom. Okrem pár otázok nájdete aj moje odpovede – a budem veľmi rada, keď mi svoje napíšete do komentárov.

A vopred upozorňujem, že vás nejdem nijako presviedčať, aby sa z vás okamžite stali vegáni a vyhodili ste aj vlastnú posteľ. Takže sa ničoho nemusíte báť.




Žijem v súlade s tým, v čo verím?

Rok dozadu bola moja odpoveď nie. A hoci dnes ešte nemôžem povedať jednoznačné áno, som k nemu oveľa bližšie. Verím v to, že vegánstvo, zero waste a minimalizmus idú ruka v ruke – a tiež v to, že je to cesta ako zlepšiť budúcnosť.

Sú totižto isté veci, ktoré nikdy nepochopím. Ako môže niekto povedať "netreba, chránim prírodu" na otázku, či si prosí k nákupu tašku, keď si kupuje produkty zabalené v plaste alebo dvadsať nových kusov oblečenia? Má to totiž veľmi ďaleko od chránenia prírody. Samozrejme, že to, že si niekto prinesie do obchodu vlastnú plátenku, má istý pozitívny dopad, no určite nevyrovnáva negatívnu stopu po sáčkoch a lacných tričkách.

Čo tiež veľmi nepochopím je to, keď niekto o sebe tvrdí, ako miluje zvieratká – a konzumuje pritom mäso a mäsové výrobky. Nemá potom rad zvieratá, ale iba domáce zvieratká. Ak niekde vidíme video, fotografiu, alebo i len počujeme príbeh o tom, ako niekto týra svojho psa, ako ho priviazal na reťaz a nechal vonku stáť v zime, krútime hlavou, neodpustíme si hnev a zlosť, a nechápeme, ako môže byť niekto taký krutý. No ako potom niekto, kto ostro vystupuje proti týraniu zvierat, môže jesť mäso a tváriť sa, že nevidí to, ako sa ten kus bravčového dostal na jeho tanier? Ako môže piť mlieko a hovoriť, že je to úplne prirodzené a normálne? Kedy sme vôbec určili hranicu, že mäso z prasaťa alebo sliepky je okej, ale mäso zo psa je totálne nechutné a je spoločensky neakceptovateľné? Ale zabíjačka je spoločenská udalosť a slovenská tradícia?

Ja verím v to, že zvieratá nie sú jedlo a majú rovnaké práva na život ako ja; a tiež v to, že vegánstvo a odmietanie zbytočného plastu a odpadu vie našej planéte výrazne pomôcť pred ekologickými katastrofami, ktoré sa pomaly, ale isto blížia.


Vkladám svoj čas/peniaze/energiu do toho, na čom mi záleží?

Táto otázka sa môže týkať akejkoľvek oblasti – môže to byť škola, práca, rodina, kamaráti, ale aj rôzne záľuby. A ak na ňu môžete povedať úprimné áno, tlieskam. Ja som sa totiž do toho bodu ešte nedostala. Ale tiež je to niečo, k čomu som oveľa bližšie ako rok-dva dozadu; a u mňa sa to opäť týka aj vegánstva, minimalizmu a zero waste. Čím viac o týchto témach viem, tým viac si uvedomujem ich dôležitosť. Ako som spomínala – verím, že vyradenie živočíšnych produktov, plastu a zbytočností dokáže urobiť obrovskú pozitívnu zmenu, na ktorej mi naozaj záleží.

Preto pre mňa vôbec nemá zmysel, aby som jedla mäso a mlieko, kupovala si veci, ktoré nepotrebujem a vyberala si jednoduchú možnosť namiesto toho, aby som hľadala alternatívu lepšiu pre životné prostredie.




Snažím sa zlepšiť svet?

Pred pár rokmi som dosť často premýšľala o zmysle života, o dôvode, prečo sme všetci na tejto jednej planéte a čo tu vôbec robíme. Vtedy som došla k záveru, že každý má iný zmysel života – pre niekoho je to byť doktorom, pre ďalšieho cestovať po svete, pre iného starať sa o druhých. Dnes si myslím, že všetci máme rovnaké posolstvo – šíriť dobro, lásku a robiť tento svet lepším miestom.

Každý z nás dokáže zlepšiť svet. A nemusí to byť len vedenie revolúcie. Občas stačí len podpísanie dôležitej petície, prenechanie miesta v autobuse staršej osobe, úprimné poďakovanie alebo nezištná pomoc. Aj ten najmenší pozitívny krok sa počíta – a je dostatočne dôležitý na to, aby sme sa oň podelili aj s ostatnými. V poslednej dobe som párkrát narazila na to, že sa ľudia boja zdieľať s ostatnými kladné zmeny alebo kroky, ktoré urobili, lebo majú pocit, že sú dosť malé, a ostatní sa do nich pustia s negatívnymi reakciami preto, že nerobia dostatok. A hoci sa to týkalo práve zero waste, veľmi ma to zamrzelo. Často od ostatných čakáme, že hneď na začiatku budú podávať stopercentný výkon, a zabúdame na to, že toto je cesta, v ktorej ideme všetci spoločne, a je dôležité, aby sme sa navzájom povzbudzovali.

Každý z nás by mal chcieť zlepšiť svet. Ako môžeme čakať, že sa niečo zmení, keď pre zmenu nič neurobíme? Nadávame na situáciu v politike, ale keď sú voľby, sedíme doma. Rozčuľujeme sa, že smrdia mestá a ulice kvôli odpadu a smogu, ale každý deň vyhodíme plné vrece smetia a všade chodíme zásadne iba autom. Zlostíme sa, že letá sú príliš horúce a zimy príliš studené, ale keď niekto spomenie globálne otepľovanie a klimatické zmeny, zrazu sa nás to vôbec netýka a to, že mäsopriemysel a mikroplasty značne škodia životnému prostrediu nás ani trochu nezaujíma. Vnímame samých seba ako samostatnú a osobitnú jednotku, no zabúdame na to, že aj to, že nič nerobíme, je istá reakcia.


Som moje "najlepšie ja"?

Všetci máme nejaké predstavy o dokonalom živote. Niekto o ňom premýšľa len v noci, keď nemôže zaspať, niekto má vyskladanú celú nástenku na Pintereste a presne vie, ako by taká budúcnosť mala vyzerať.

Každý rok si dávam predsavzatia. Samozrejme, že na nich hneď zabudnem, a v zápisníku alebo diári ich nájdem niekedy v lete, kedy sa nad nimi zasmejem a poviem si, že ešte stále mám dosť času. Druhýkrát si na nich spomeniem až v decembri – a keď vidím, ako sa mi ďalší rok podarilo splniť len pár z nich, moja nálada hneď poklesne. No – nadväzujúc trochu na predošlú otázku – nemôžem čakať, že sa niečo zmení alebo stane, keď preto nič neurobím. Každé novoročné predsavzatie sa môže splniť, keď aj reálne pohneme prstom. Každá predstava dokonalého života sa môže zmeniť na realitu. A každý z nás môže byť "najlepšie ja", keď na tom bude pracovať.


Ja zatiaľ nemôžem povedať ani na jednu otázku áno. No môžem povedať "snažím sa".
Join The Conversation

4 comments

  1. prva otazka - na jej odpovedanie by som najprv musela vediet v co vlastne verim. potesim sa, ked vidim nejake zvieratko niekde pobehovat? ano. zjedla by som hocijake maso, keby mi chutilo a nevedela by som, z akeho zvierata je? zrejme ano. hladkala som zvieratko, z ktoreho som neskor jedla klobasy? ano. a bolo mi ho luto? myslim, ze nie. mozno som bezcitna, ale mam pocit, ze by som si dokazala pozriet dokument o bitunkoch a s chutou by som pri tom jedla steak. nejak si nedokazem spojit, ze maso, ktore dostanem na tanieri, bolo niekedy zive. lebo som odjakziva naucena, ze maso je sucastou jedal, ktore denne konzumujem. ale snazim sa obmedzit ho, aj ked v tom nehra rolu to, ze by mi bolo luto zvierat. skor sa proste snazim ist s dobou. k tomu patri aj nakupovanie mensieho mnozstva oblecenia, chodenie na SWAPy oblecenia a do second-handov, nebalenie vsetkeho do plastovych sackov, nosenie si vlastnych krabiciek na jedlo a pitie, pouzivanie vlastnych tasiek pri nakupe, pouzivanie prirodnej kozmetiky a tak dalej. ja som tak nejak celkovo velmi lahko ovplyvnitelny clovek a ked vidim, ze tieto veci robia ludia okolo mna, tak sa o to snazim tiez.

    ReplyDelete
  2. Ahoj, zámer tohto článku som pochopila. Ide o to, aby sme sa zastavili a zamysleli sa nad tým, čo robíme. Je ale jedna vec, ktorá ma zarazila a musím sa k nej vyjadriť.

    Tvoja veta "Čo tiež veľmi nepochopím je to, keď niekto o sebe tvrdí, ako miluje zvieratká – a konzumuje pritom mäso a mäsové výrobky" mi príde pokrytecká.

    Nemôžeš hádzať všetkých ľudí, ktorí jedia mäso do jedného vreca. Ja milujem zvieratá a som proti týraniu a proti všetkým tým veciam, ktoré sa dejú na bitúnkoch. Človek, ktorý má domácu farmu, chová napríklad kravu na mäso a mlieko, k svojim zvieratám sa správa úctivo a stará sa o ne podľa tvojho vyjadrenia nemá rád zvieratá, ktoré chová, lebo ich potom skonzumuje. Podľa mňa ide o normálny kolobeh života a vôbec s tým ja osobne nemám problém, pretože ten farmár sa o svoje zvieratá staral dobre a netýral ich.

    Ďalšia moja odpoveď na tvoju otázku "Kedy sme vôbec určili hranicu, že mäso z prasaťa alebo sliepky je okej, ale mäso zo psa je totálne nechutné a je spoločensky neakceptovateľné? je daná našou spoločnosťou. Ide o nejakú spoločenskú "normu", ktorá sa formovala dlhé storočia a je spätá s kultúrou. Tak ako je pre Európu "normálne" konzumovať bravčové, je pre Čínu "normálne" konzumovať psov. Dúfam, že rozumieš, čo týmto porovnaním myslím.

    Čo som týmto chcela povedať je, že nemôžeš jednoducho na ľudí, ktorí jedia mäso a zároveň sa k zvieratám správajú s úctou, povedať, že pre toto nemajú radi zvieratá, ale len domácich miláčikov ako sú napríklad psy. Ide o to, ako sa k tým zvieratám správajú počas života a nie o to, že ich nakoniec zjedia.
    Na základe týchto odsekov, ktoré som vypichla mi príde, že toto vidíš len čierno-bielo a tiež by si sa mohla na chvíľku zastaviť a popremýšľať o tom.

    ReplyDelete
    Replies
    1. Už vo viacerých článkoch som spomínala, že sa nesnažím hádzať všetkých ľudí do jedného vreca a to maličké percento ľudí, ktoré má farmu alebo chová domáce zvieratá, beriem ako osobitnú skupinu, no už som nepovažovala za potrebné to opäť pripomínať, preto beriem, moja chyba, ospravedlňujem sa. No ak sa na to pozrieme zo širšieho uhla, väčšina ľudí zvieratá doma nechová, nijako sa o nich nestará a je im úplne jedno, odkiaľ sú a ako sa k nim choval niekto iný. Aj ľudí, ktorí žijú na dedinách a majú vlastné prasiatka či kravy, ktoré zabíjajú a potom konzumujú, pričom by nejedli žiadne iné kupované mäso, je skutočne veľmi veľmi málo. Ani mäso, ktoré kupujeme v supermarkete, nie je z takýchto fariem, kde by sa k zvieratám naozaj starali s láskou a rešpektom, pretože to by vyšlo oveľa drahšie ako mäso z veľkochovov. Zhodneme sa na tom, že záleží na tom, ako sa ľudia správajú k zvieratám počas ich života – no ja osobne opäť prichádzam k záveru, že mnohých ľudí absolútne nezaujíma, ako sa niekto správal ku kravám vo veľkochove. A na tom mi záleží najviac – že stále žijeme v spoločnosti, kde sa nad týmto problémom nikto nepozastavuje.

      Delete
  3. A to je dôvod, prečo som tvoje príspevky prestala komentovať. Tvoje odpovede na tieto otázky sa totiž nezhodujú s tými mojimi.
    Nechcem, naozaj, na teba útočiť ani nič, preto neber nič čo tu teraz napíšem ako urážku. Nemyslím to v zlom, vážne. :)
    Nie nepatrím k tým komentárom "ja by som toto nedokázala/nechcela", som skrátka tá, ktorá vie, že sa o "zero waste" a tomu podriadené témy nebude zaoberať.
    1. ŽIJEM V SÚLADE S TÝM,V ČO VERÍM?
    Ty chceš zlepšiť budúcnosť so zero waste. A ja zase verím v Boha. A viem, že nie som ešte na tom maximálnom stupienku v ceste za Ním. Robím mnoho vecí, ktoré nie sú v súlade s tým, v KOHO verím. Ale napríklad aj v zajtrajšom článku sa dozvieš, ako som na tom. :)
    Nevravím, že chránim prírodu. Nevravím, že milujem zvieratká. Milujem psy, preto akí sú, a nie preto, že ich nekonzumujeme.

    2. VKLADÁM SVOJ ČAS/PENIAZE/ENERGIU DO TOHO, NA ČOM MI ZÁLEŽÍ?
    Držím ti vtom palce :) Venujem svoj čas Bohu, venujem ho priateľke. Venujem ho do môjho osobného rastu v oddychovaní.

    3. SNAŽÍM SA ZLEPŠIŤ SVET?
    Snažím sa šíriť dobro a lásku. Pochvala je najlepšou odmenou. "Zlostíme sa, že letá sú príliš horúce a zimy príliš studené." PRAVDA!!! Ja tak nenávidím ľudí, ktorí sa sťažujú, joj, aké je dnes teplo. Prečo je taká zima. V posledné roky si viac uvedomujem, aké máme šťastie, že žijeme v krajine, ktorá môže zažiť všetky štyri ročné obdobia. Je to krásne.
    Neviem, ako sa snažím zlepšiť svet, naozaj nie.

    4. SOM MOJE NAJLEPŠIE JA?
    Aj ja som prešla od abdolútne nepodstatných predsavzatí k tým úplným maličkostiam, ktoré ako si mala možnosť zistiť, nedokážem splniť. Aj keď sa každý rok snažím, tiež si premietnem až v decembri, že ups, zase nič.
    Po dvanástom januári som so sebou viac spokojná. Som pokojnejšia a zatiaľ som moje najlepšie ja zo všetkých predošlých. :)

    ReplyDelete

Follow

Contact Form

Name

Email *

Message *

from instagram @ simplyberenica

SIMPLY BERENICA. Theme by BD.