THREE YEARS OF UNIVERSITY

Friday, May 31, 2019



I don't even want to believe that three years have gone by so fast. On the one hand, I feel like I'm in uni forever, but if the calendar didn't show me that time really flies so fast, I'd deny that my entrance exams or the first day of school were so long ago. I remember exactly how the prep course in April looked like, where I was sitting on the exams, with whom I talked and how I was so scared, or how the official opening of the school year in the auditorium and my very first lesson looked like.

But I'm very glad it's over. It's been quite challenging three years. I can't compare them to med school or other fields that are said to be very difficult; but for me it was particularly difficult from a psychological point of view.




If you don't know already, in September 2016 I started studying journalism at Comenius University in Bratislava. Since I had lived in Prešov my entire life, I was a bit afraid of moving, but it was exceeded by the feeling of enthusiasm. And great expectations.

Those, of course, didn't happen. I had many ideas of ​​how great and amazing uni would be. I mean, I was moving to the other end of Slovakia with my two best friends, into a flat, far from my parents, into a new city full of new opportunities, no curfew or control. I don't even have to say that my dreams didn't come true – I suddenly found out that living alone was not as great as it seemed. That things don't appear in the refrigerator by themselves. That I can barely cook one meal and I'm afraid to talk with strangers. That money doesn't grow on trees and if I want to buy something, I will first have to get a job and earn for it.

I quickly found out that journalism is not what I want to do in my life. Now I don't even know why I decided to study it and what made me apply for it. But I told everyone around me that I was happy and I enjoyed it because I was ashamed to admit that I made a mistake.

Weeks, months, semesters passed. I got into the stereotype of school-work-Prešov, which was slowly destroying me, because the days were getting mixed together, I felt trapped in the cage from which there was no way out; but at the same time it made me go further. Function. Exist. Live from day to day, from week to week. After school, I went home, did absolutely nothing, waited for the evening, slept and did the same the next day. I was at work over the weekend – which I hated, but I needed some steady income because I couldn't live with the feeling that I was totally feeding on my parents. Somehow I did the finals, which took my soul out and any will to live twice a year, but every time I forced myself to pick up, put on a smile and enter a new semester.




I lost myself. When I moved to Bratislava, I had beautiful dreams about how I'll travel, take pictures, write. Discover new places. Meet people. But when I saw what journalism is all about and how far it is from what I really enjoy, when I saw how much my classmates love it and how they see themselves as reporters and editors, I was demotivated as never before. I didn't want to do absolutely anything. I liked being safely at home, lost in watching videos, serials, and movies that were my safe place and an escape from reality. This period was also significantly reflected in the blog, where I posted only minimally, the articles were impersonal and forcingly written. And I felt very sorry about it – I wanted to study journalism because I enjoyed writing a blog, but I suddenly neglected it.

I had no idea what to do for two years. I didn't want to tell anyone about it because I felt like a big failure. I'm the oldest in our family and I had said for many years that I want to be a dentist; but then I changed my mind. Back then I had the feeling that the whole family was disappointed with me (though I'm sure now that no one was disappointed) because who wouldn't want to have a doctor in the family? I assured everyone that medicine is not for me and journalism is the right solution. And now I should disappoint them again, because I hate this, too?

Instead, I told myself that everything will be fine. That it takes time. That I'll start to like it when I finally get into it. If I don't want to get up at three a. m. because the apartment building is on fire somewhere and I have to run there in order to ask the firefighters how the fire started; I don't want to wait three hours before the National Council to ask a member to tell me what they agreed on; I don't want to wait half a day in front some celebrity's house for three photos and a story about how to throw out rubbish; don't have to. I can still write about what I enjoy, right? I'll find a job in a magazine and try to combine my dreams with reality. As the semester passed, leaving school early made less and less sense – after a year it doesn't pay off anymore, because I missed the entrance exams... I'm already in the middle of my studies... I managed it for two years... one more semester.




If I had a chance to go back in time and make another decision, I don't know if I would. After all, in some way, I don't regret choosing journalism. Thanks to it, I learned a lot – about journalism, how difficult it is, about politics, about the world, about marketing. I became independent. I can take care of myself, cook, clean, tidy up. Talk with strangers. Fix what needs to be fixed. I know where to look for answers.

I've met many amazing people. I believe that my classmates who'll finish the school and choose this profession will be wonderful – and I'll proudly read their articles and watch reports from burning buildings. And I'll tell everyone that I know them. I found out that when a person wants, they can keep a relationship and even hundreds of kilometers won't change that. Also, that some friendships are not worth maintaining and only in specific situations will one find out what kind of people are around him. That not everyone is willing to help, advise, compromise. Change.

I found myself. It took two years and two months, but it happened. I found out my path. What I want to do in life. What I like. And I don't know if I'd found it out without journalism.




So what's the future like? I quit university for now. On Wednesday I successfully defended my bachelor thesis, I'm officially Bc. now and my uni journey came to an end. Maybe a month later I will regret my decision, I'll want to go back and continue studying. Maybe it'll be in a year. Maybe in ten. I don't know. I try to follow my heart that knows that school is not for me at the moment. If I want to change my title to Mgr., I can do it anytime.

I have a clear idea of what I'm going to do in the next few months. And although I'm not superstitious, I'm afraid that if I tell too many people about what I'm about to do and what my dream job is, then it won't happen and I'll be disappointed. So far, only those who are involved are aware of it; and when the moment comes and everything will be sure, I'll share it with you.


Ani sa mi nechce veriť, že tri roky zbehli tak rýchlo. Na jednu stranu mám pocit, že som na vysokej škole už celé nekonečno, no ak by mi kalendár neukazoval, že čas naozaj plynie tak rýchlo, popierala by som, že moje prijímacie skúšky či prvý deň v škole boli tak dávno. Presne si totiž pamätám, ako prebiehal prípravný kurz v apríli, kde som sedela na prijímačkách, s kým som sa zhovárala a ako veľmi som sa bála, či ako vyzeralo oficiálne otvorenie školského roka v aule a moja úplne prvá hodina.

Ale som veľmi rada, že je to celé za mnou. Boli to pomerne náročné tri roky. Nemôžem ich síce prirovnávať k štúdiu medicíny alebo iných odborov, o ktorých sa hovorí, že sú veľmi ťažké; no pre mňa to zložité najmä z psychického hľadiska.




Pokiaľ teda neviete, v septembri 2016 som začala študovať žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže som celý svoj dovtedajší život prežila v Prešove, sťahovania som sa trochu bála, ale prevyšoval to pocit nadšenia. A veľkých očakávaní.

Tie sa, ako inak, nesplnili. Mala som kadejaké predstavy o tom, aká úžasná a parádna bude výška. Predsa som sa sťahovala na druhý koniec Slovenska s dvoma najlepšími kamoškami, do bytu, ďaleko od rodičov, do nového mesta plného nových možností, bez nejakej večierky alebo kontroly. Asi ani nemusím hovoriť, že moje sny sa neuskutočnili – zrazu som zistila, že bývať sama nie je také ružové, ako sa zdá. Že veci sa v chladničke neobjavujú samy. Že si viem navariť ledva jedno jedlo a bojím sa komunikovať s cudzími ľuďmi. Že peniaze nerastú na stromoch a ak si budem chcieť niečo kúpiť, budem si najprv musieť zohnať prácu a zarobiť si na to.

Pomerne rýchlo som zistila, že žurnalistika nie je to, čo chcem v živote robiť. Teraz už ani neviem, prečo som sa vôbec rozhodla ju študovať a čo ma prinútilo podať si na ňu prihlášku. Všetkým okolo seba som ale hovorila, že som spokojná a baví ma to, lebo som sa akosi hanbila priznať si, že som spravila chybu.

Plynuli týždne, mesiace, semestre. Dostala som sa do stereotypu škola-práca-Prešov, ktorý ma síce pomaly ničil, lebo jednotlivé dni sa mi zlievali dokopy, cítila som sa ako uväznená v klietke, z ktorej nebolo cesty von; no zároveň ma to nútilo ísť ďalej. Fungovať. Existovať. Žiť zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. Po škole som šla domov, nerobila absolútne nič, čakala na večer, vyspala sa a na druhý deň spravila to isté. Cez víkend som bola v práci – ktorú som nenávidela, no potrebovala som nejaký stabilný príjem, lebo som nevedela žiť s pocitom, že sa totálne priživujem na rodičoch. Akosi som zvládla aj skúškové, ktoré zo mňa dvakrát do roka vysalo dušu a akúkoľvek vôľu žiť, no zakaždým som sa prinútila pozbierať sa, nahodiť úsmev a vstúpiť do nového semestra.




Stratila som samú seba. Keď som sa sťahovala do Bratislavy, mala som nádherné sny o tom, ako budem cestovať, fotiť, písať. Objavovať nové miesta. Spoznávať ľudí. No keď som videla, o čom vlastne žurnalistika je a ako ďaleko to má od toho, čo ma naozaj bavilo, keď som videla, ako baví mojich spolužiakov, ktorí vidia samých seba ako reportérov a redaktorov, bola som demotivovaná ako nikdy predtým. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič. Najradšej som bola v bezpečí domova, stratená v pozeraní videí, seriálov a filmov, ktoré boli útočiskom a únikom z reality. Výrazne sa toto obdobie prejavilo aj na blogu, kde som pridávala len minimálne, články boli neosobné a písané silene. A to ma mrzelo zo všetkého najviac – na žurnalistiku som išla preto, lebo ma bavilo písať blog, no zrazu som ho úplne zanedbávala.

Dva roky som vôbec nevedela, čo mám robiť. Nechcela som o tom nikomu hovoriť, pretože som sa cítila ako veľké zlyhanie. Som v našej rodine najstaršia a dlhé roky som hovorila o tom, ako zo mňa bude zubárka; no potom som si to rozmyslela. Už vtedy som mala pocit, že celá rodina je zo mňa sklamaná (hoci som si teraz istá, že určite nikto nebol sklamaný), pretože kto by nechcel mať v rodine lekára? Všetkých som vtedy ubezpečovala, že medicína nie je pre mňa a žurnalistika je to správne riešenie. A teraz som ich mala opäť sklamať tým, že ani toto ma nebaví?

Namiesto toho som hovorila samej sebe, že všetko bude v poriadku. Že to chce čas. Že ma to začne baviť, keď sa do toho trochu dostanem. Ak predsa nechcem vstávať o tretej ráno preto, že niekde horí bytovka a ja tam mám utekať preto, aby som sa povypytovala hasičov, ako vznikol požiar, nechcem čakať tri hodiny pred Národnou radou, aby som zastihla nejakého poslanca, nech mi povie, na čom sa dohodli, nechcem čakať pol dňa pred domom Adely Banášovej kvôli trom fotkám a príbehu o tom, ako chodí vyhadzovať smetie; nemusím. Veď stále môžem písať o tom, čo ma baví, nie? Nájdem si prácu v nejakom magazíne a skúsim skĺbiť moje sny so skutočnosťou. Ako plynuli semestre, odísť zo školy malo čoraz menší zmysel – po roku sa to predsa už neoplatí, veď som už zmeškala prijímačky... Už mám za sebou polovicu... Dva roky som zvládla, zvládnem aj tretí... Už len jeden semester.




Ak by som mala možnosť vrátiť sa v čase a spraviť iné rozhodnutie, neviem, či by som tak urobila. Koniec-koncov, istým spôsobom neľutujem, že som si žurnalistiku vybrala. Vďaka nej som sa veľa naučila – o novinárčine, o tom, aká náročná to je práca, o politike, o svete, o marketingu. Osamostatnila som sa. Viem sa postarať sama o seba, navariť si, upratať, vyprať. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Opraviť, čo treba. Viem, kde mám hľadať odpovede.

Spoznala som množstvo úžasných ľudí. Verím, že moji spolužiaci, ktorí dokončia školu a dajú sa na toto povolanie, budú úžasní – a ja hrdo budem čítať ich novinárske prejavy a pozerať reportáže z horiacich budov. A budem všetkým hovoriť, že ich poznám. Zistila som, že keď človek chce, vie udržať aj kontakty na diaľku a ani to, že niekoho delia stovky kilometrov nemusí nič zmeniť. Aj to, že niektoré priateľstvá sa neoplatí udržiavať a až v konkrétnych situáciách človek zistí, akí ľudia sú okolo neho. Že nie každý je ochotný pomôcť, poradiť, spraviť kompromis. Zmeniť sa.

Našla som samú seba. Trvalo to dva roky a dva mesiace, ale stalo sa. Zistila som, aká je moja cesta. Čo chcem v živote robiť. Čo ma baví. A neviem, či by som to zistila aj bez žurnalistiky.




Aká je teda budúcnosť? S vysokou školou nateraz končím. V stredu som úspešne obhájila moju bakalársku prácu, som už oficiálne Bc. a moja univerzitná cesta teda došla do konca. Možno už o mesiac budem ľutovať moje rozhodnutie, budem sa chcieť vrátiť a ďalej študovať. Možno to bude až o rok. Možno o desať. Neviem. Snažím sa nasledovať svoje srdce, ktoré vie, že škola momentálne nie je pre mňa. Ak budem chcieť svoj titul pred menom zmeniť na Mgr., kedykoľvek tak budem môcť spraviť.

Mám presnú predstavu o tom, čo budem robiť najbližších pár mesiacov. A hoci nie som poverčivá, mám strach z toho, že keď poviem príliš veľa ľuďom o tom, čo sa chystám urobiť a aké je moje vysnívané zamestnanie, nesplní sa a budem opäť sklamaná. Zatiaľ to vedia iba tí, ktorých sa to nejakým spôsobom týka; a až keď príde chvíľa, kedy všetko bude isté, podelím sa o to i s vami.

4 comments

  1. Uf. Vieš, odkedy si tu písala, že sa chystá v tvojom živote nejaká zmena, čakala som, že to bude práve školou. A pravdupovediac, som rada, že som našla niekoho, kto sa tiež vo svojej vysokej škole nenašiel, tak ako ja. Necháp to zle, je mi to veľmi ľúto, ale... mama tomu hovorí: Sme ešte mladí a vždy sa hľadáme. Nevieme čo chceme robiť. Vážne nie. A naozaj ma mrzí,že sa to stalo aj tebe, ale zároveň som za teba rada, že si si povedala nie. Pretože opis tvojich pocitov, že máš ešte čas, že ťa to začne baviť, som mala celý môj prvý rok na vysokej. Tiež prežívam. Som mŕtva počas skúškového, obžijem cez leto a potom znova. Som rada, že si našla samú seba. Kiež by som to vedela povedať o sebe...

    Držím ti palce v živote, nech sa rozhodneš ísť aj na inú školu alebo nie, Bc. Berenika. :)

    ReplyDelete
  2. Moc mě mrzí, že to nebylo to pravé ořechové, ale to se někdy stává. Hlavní je to, že jsi úspěšně dostudovala - gratuluji! a nelituješ toho. Já jsem momentálně ve třeťáku na gymplu a už je načase, abych se také rozhodla, na kterou vysokou školu půjdu. Vyřadila jsem všechny medicíny, matfyz a podobné odborné předměty, které mi nejsou a přemýšlím o managementu, jazycích, fakultě sociálních věd na UK a podobně. Tak jsem zvědavá, kam mě vítr zanese a doufám, že budu spokojená. Zatím je můj cíl odmaturovat a alespoň se někam dostat. :D
    Tereza's journal

    ReplyDelete
  3. Přijde mi, jako kdybych tento článek psala já o mojí předešlé vysoké.. Během mého bakalářského studia jsem měla podobné pocity jako ty a upřímně až teď po roce se objevily první pocity úlevy a radosti.. Nakonec jsem se rozhodla změnit vysokou i obor a i když je to někde hodně těžký a náročný, jsem ráda, že jsem tu změnu udělala.. Ale jak to se mnou bude dál, to teď vůbec netuším.
    Tobě moc gratuluju k úspěšnému zakončení bakalářského studia a přeju Ti moc štěstí do dalšího života, ať Ti vyjde to, co si přeješ :)

    Another Dominika

    ReplyDelete
  4. ja keby som mala pracovat len preto, aby som mohla studovat na vyske, tak sa na to asi vykaslem hned v prvom rocniku. mne zas okolie stale hovorilo, ze ved to bude lepsie, pretoze zo zaciatku som svoje pochybnosti nedrzala v tajnosti. ale ked ma vlastne nikto nebral vazne, tak som prestala rozpravat o tom, aka som na svojej skole nestastna. na druhu stranu som si vsak nikdy nevedela (a este stale neviem) predstavit, ake to bude, nebyt student. no uz o tyzden to mozno zistim, ak sa mi podari obhajit diplomovu pracu. a pravdu? neskutocne sa bojim toho, co bude dalej s mojim zivotom. velmi ta obdivujem za to, ze sa dokazala najst odvahu nestudovat dalej skolu, ktora ti nevyhovovala. ja som toho rozhodne schopna nebola. prajem vela stastia do dalsich dni, mesiacov a rokov :)

    ReplyDelete

Instagram @ simplyberenica

© SIMPLY BERENICA. Theme by Berenica Designs.