Social Media



I recently wrote my story about my transition to vegetarianism and my thoughts after three years and I was pleased by your reactions.
Today I would like to talk about this topic a little bit more. After this change, I learned about things that have not only shocked me, but it did – and still is – making me cry.
The meat industry.

Right from the beginning, I would like to say a few things. I'm not attacking, screaming at anyone, and I'm not persuading – and if you feel that way, I'm apologizing in advance because this is not my intention. Everything in this post is true based on studies and other articles, and with many claims and numbers you can find a link to the source. Also – I am talking exclusively about large-scale meat industry – so NOT about small bussinessed or domestic slaughtering typical for slovak villages, because these have nothing to do with this. AND I WARN THE WEAKER NATURES IN ADVANCE.




Some time ago, people ate meat only once a week. It was expensive because it was scarce – or the people only had access to it thanks to the farmers living near the town. As in all areas, animal husbandry has quickly turned into a hundred million euros a year worth of business. And the happy pigs and cows that once walkied down the meadow became property, an inanimate thing that did not deserve a decent treatment; and is full of diseases, viruses, antibiotics, hormones, preservatives, flavor enhancers.

Every year more than 150 billion animals are killed. And only for the meat. Every minute die almost two million fish, more than 100,000 hens, over 5,000 ducks, almost 3,000 pigs, 2,500 rabbits, 1,300 geese, 1,200 turkeys, 1,000 sheep, 800 caps, over 500 cows, striking numbers even of rodents or birds, which numbers extend over a hundred.

But the animals that end up on plates have lived their whole life in horror, pain adnd fear.



Immediately after birth is a small piglet, of course, immediately separated from its mother. They will castrate it – the workers will roughly cut open the skin and tear the reproductive organs, and cut off its tail (like otherwise, all without an anesthetic). If a pig accidentally gets an infection (because of an open wound), a disease or just does not grow fast enough, they kill it – often by throwing it in a large basket, where it chokes with hundreds of other pigs with carbon dioxide; but the popular technique is also literally smashing the animal on the ground (holding the legs, therefore, the crash immediately breaks the skull) or by hanging it up.

But most pigs are healthy – and live on average for 6 months, closed in the cage. In such a metal prison, they are often dozens of them, so their movement is very limited. There are no such rules in large-scale meat industry – if a worker thinks the pig is walking very slowly or it squeels, they hit them or kick them.

After six months of life, the pigs go to the slaughterhouse – where they first stun them, then hang them up by their legs and cut open their throats. Naturally, some will wake up during this brutal process, so their neck is cut with full consciousness and they bleed to death. A machine cuts the heads of dead animals, gets rid of their skin and the meat goes for further processing.

The same fate awaits cows and calves – which also without anesthetics get cut off their tails, pluck their horns, they hit them with no mercy, kick them and jump on their throats when they lie on the ground; and the identical death is prepared for them by undercutting in full consciousness.



A few minutes after the birth, the workers by the big bet sort out the males, the roosters, which go into a crusher, where they literally grind them alive – because they do not lay eggs and do not grow fast enough to be raised for meat.

Even chickens grow in small areas where they are pressed, they do not have enough space and fresh air. When they become ill, workers break their neck or beat them to death.

When they reach the desired size and weight, in tiny cages they will take them to the machines where they hang up with their legs first and then have the next device – a constantly rotating, sharp metal wheel – to cut their necks quickly. The chickens bleed to the next step, where they immerse them in the boiling water, which will help to release the feathers – which they rip off and get rid of their internal organs.



Fish and other marine animals are hunted in giant nets (and if you do not know, the significant part of the plastic waste in the ocean is just tossed fishing nets). The fishermen drop them on a ship where most of them suffocate or are crushed to death, they help the more persistent ones by beating, stepping on them or stabbing them.

Approximately one in five fish that end up on the plate is raised in captivity – that means in a small pond where thousands of them jam and do not have enough space or air. After they reach desired weight, they take them to the factory, let them slowly suffocate, cut their necks, or pull them straight out of their skin.

If that was not enough, the fish live in the oceans, where we throw away all plastic waste. Every year, more than 12 milion metric tons of plastic waste will flow into the oceans, which is gradually divided into micro particles (of course, not only by itself – by larger marine animals or rocks on the bottom) which then end up in the fish stomachs. And then on the plate. According to estimates, we consume 246 microns of toxic polymers per year.




Meat-processing is one of the main reasons for climate change. Between 1990 and 2008, 63 million hectares of forest have been deforested due to meat production – to create pastures and to feed livestock for which the level of CO2 is rising. Cows also produce methane, which is up to 25 times more potent greenhouse gas than carbon dioxide; and livestock are responsible for 15% of greenhouse gases, which is more than gas produced by transport – cars, buses and airplanes COMBINED. Agriculture also uses up to 70% of the drinking water in the world – and most travel to just meat production (1 kg of meat requires an average of 12,500 liters of water, while 1 kg of wheat 5 times less).

Many scientists agree that if people reduce their demand for meat in half, the impact on the environment would be the same as if all the cars had disappeared from the roads; while seeing a worldwide transition to vegetarianism and veganism as a quick, simple but very effective way of stopping global warming.




If you saw your neighbor treating his dog just as they treat pigs, cows or chickens – he would hold him in a small cage, beat him and abuse him, without hesitation you would definitely call the police. That's why I ask – why do you have dogs as pets, you fight agains their torturing, and cry over shelters, while at the same time you support animal breeds that do not get near similar conditions? What is a cat other than a chicken – just because the chicken has a delicious meat and a cat does not?

People in the prehistoric times were hunters, I know. But you need to take a lot more factors in consideration – like their location (the groups in warmer conditions had a plant-based diet and ate the fruits or roots that were within range and did not have to chase them), which were at all available (mammoths certainly did not run by the Mediterranean sea) and also that people did not have five meals a day – they simply tried to eat enough to survive.

I have seen a lot of documentaries and read even more articles on this subject – and it is true that almost all of them were from the United States. But it looks exactly the same in Europe. Compassion in World Farming conducted unannounced inspections in 31 farms in several European countries in 2013 (I can not tell you whether Slovakia was among them, but there was Czech Republic) and revealed the same maltreatment – from shattered areas to shortening tails and teeth to wounded animals in pain and without treatment. And some testimonies of Slovak veterinary students can be found in this video. But do not expect happy cows feeding on the hill like from a Milka ad.

Again, I recall that nothing in this article is made up – it's a reality. And it is up to you, whether you shut your eyes and you pretend it does not concern you or do something about it. And to make a change is not a hard – you only have to try, find small businesses in your neighborhood, and instead of supporting the big industry, where you pay for abused animals and the meat full of chemicals, you will support a person who treats animals with love.


Nedávno som spisovala môj príbeh o prechode na vegetariánstvo a moje pocity po troch rokoch a potešili ma vaše odozvy.
Dnes by som sa tejto téme chcela venovať trochu viac. Až po tejto zmene som sa dozvedela o veciach, ktoré ma nielen veľmi zarazili, ale bolo – a stále je – mi až do plaču.
Mäsopriemysel.

Hneď na začiatku by som chcela povedať zopár vecí. Na nikoho neútočím, nekričím a nikoho neprehováram – a ak budete mať takýto pocit, tak sa vopred ospravedlňujem, pretože toto ani náhodou nie je mojim zámerom. Všetko v tomto príspevku je pravda podložená štúdiami a inými článkami, pričom pri mnohých tvrdeniach či číslach nájdete aj odkaz na zdroj. Taktiež – vyjadrujem sa čiste len k veľkopriemyslu – teda NIE k malopodnikateľom či typickým dedinským zabíjačkám, lebo tých sa toto netýka. A SLABŠIE POVAHY DOPREDU VARUJEM.




Kedysi ľudia jedli mäso len raz do týždňa. Bolo drahé, lebo ho bolo málo – respektíve ľudia k nemu mali prístup len vďaka farmárom žijúcich v blízkosti mesta. Tak ako zo všetkých oblastí, aj chov zvierat na mäso sa rýchlo premenil na biznis zarábajúci stovky miliónov eur ročne. A šťastné prasiatka a kravičky, ktoré sa kedysi naháňali po lúke, sa stali majetkom, neživou vecou, ktorá nestojí za slušné zaobchádzanie; a je plná chorôb, vírusov, antibiotík, hormónov, konzervačných látok, látok zlepšujúcich chuť a prísad.

Každý rok je zabitých viac ako 150 biliónov zvierat. A to len pre mäso. Každú minútu zomrú takmer dva milióny rýb, viac ako 100 000 sliepok, cez 5 000 kačiek, takmer 3 000 prasiat, 2 500 zajacov, 1 300 hús, 1 200 moriek, 1 000 oviec, 800 capov, cez 500 kráv, zarážajúce čísla majú aj hlodavce či vtáky, ktorých počet prekračuje stovku.

Lenže zvieratá, ktoré skončia na tanieri, celý život prežili v hrôze, bolesti a strachu.



Hneď po narodení je malé prasiatko, samozrejme, okamžite oddelené od matky. Vykastrujú ho – pracovníci surovo rozrežú kožu a vytrhnú reprodukčné orgány, a odstrihnú mu chvost (ako inak, všetko bez anestetika). Ak takéto prasiatko náhodou dostane infekciu (kvôli otvorenej rane), chorobu alebo len nerastie dostatočne rýchlo, zabijú ho – často hodením do veľkého koša, kde ho spolu so stovkou ďalších prasiat dusia oxidom uhličitým; no populárnou technikou je aj doslova tresnutie zvieraťom o zem (držaním za nohy, teda po náraze okamžite dôjde k rozbitiu lebky) či obesenie.

Väčšina prasiat je však zdravá – a žije v priemere 6 mesiacov, zatvorená v klietke. V takomto kovovom väzení sa ich často tlačia desiatky, preto je ich pohyb veľmi obmedzený. Pri takomto veľkochove neexistujú pravidlá – ak sa pracovníkom nepáči, že prasa kráča veľmi pomaly či zakvičí, bijú ich alebo do nich kopú.

Po šiestich mesiacoch života idú prasatá do bitúnku – kde ich najprv omráčia, a potom zavesia hore nohami a prerežú im hrdlá. Prirodzene, niektoré sa počas tohto brutálneho procesu prebudia, preto im je krk prerezaný pri plnom vedomí a vykrvácajú na smrť. Mŕtvym zvieratám stroj odreže hlavu, zbaví ich kože a mäso putuje na ďalšie spracovanie.

Rovnaký osud čaká aj kravy a teliatka – ktorým tiež bez anestetika odstrihávajú chvosty, vytrhávajú rohy, bez milosti ich bijú, kopú do nich či skáču im po krku, keď ležia na zemi; a pripravená je pre nich identická smrť podrezaním pri plnom vedomí.



Pár minút po narodení pracovníci vytriedia z veľkého pásu samčekov, teda kohútov, ktorý putujú do drvičky, kde ich zaživa doslova rozmelú – pretože neznášajú vajcia a nerastú dosť rýchlo na to, aby mohli byť chovaný na mäso.

Aj sliepky rastú v malých priestoroch, kde sa tlačia, nemajú dosť miesta a čerstvého vzduchu. Keď ochorejú, pracovníci im zlomia krk alebo ich ubijú na smrť.

Keď dosiahnu požadovanú veľkosť a hmotnosť, v maličkých klietkach ich prevezú až k strojom, kde ich najprv zavesia hore nohami, vďaka čomu má potom ďalší prístroj – neustále sa točiaci ostrý kovový kotúč -, možnosť rýchlo im podrezať krky. Sliepky krvácajú až na ďalšie stanovište, kde ich ponoria do vriacej vody, čo pomôže uvoľniť perie – ktoré ošklbú, a zbavia ich vnútorných orgánov.



Ryby a ďalšie morské živočíchy sú lovené v obrovských sieťach (a pokiaľ ešte neviete, tak značnú časť plastového odpadu v oceáne tvoria práve odhodené siete na lovenie). Rybári ich vysypú na loď, kde sa väčšina hneď udusí alebo utlačí na smrť, vytrvalejším pomôžu bitím, prišliapnutím alebo prebodnutím.

Približne každá piata ryba, ktorá skončí na tanieri, vyrástla v zajatí – teda v malom rybníku, kde sa ich tlačia tisíce a nemajú dostatok miesta ani vzduchu. Po dospetí ich prevezú do fabriky, nechajú ich pomaly sa udusiť, podrežú im krky alebo ich rovno zaživa stiahnu z kože.

No a aby toho nebolo málo, ryby žijú v oceánoch, kde vyhadzujeme všetok plastový odpad. Každý rok skončí v oceánoch viac ako 12 miliónov metrických ton plastu, ktorý sa postupne delí na mikročiastočky (samozrejme, nie len tak sám od seba, za to môžu väčšie morské živočíchy a rôzne kamene na dne), ktoré následne skončia v žalúdkoch rýb. A potom na tanieri. Podľa odhadov ročne takto zjeme 246 mikročiastočiek toxických polymérov ročne.




Mäsopriemysel je jedným z hlavných dôvodov klimatických zmien. Medzi rokmi 1990 a 2008 bolo odlesnených 63 miliónov hektárov lesa kvôli mäsopriemyslu – na vytvorenie pasienkov a pestovanie plodín na kŕmenie zvierat, kvôli čomu level CO2 stúpa. Kravy taktiež produkujú metán, ktorý je až 25-krát silnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý; a hospodárske zvieratá sú zodpovedné za 15 % skleníkových plynov, čo je viac ako plyny vyprodukované dopravou – teda autami, autobusmi a lietadlami dokopy. Poľnohospodárstvo tiež využíva až 70 % pitnej vody na svete – a väčšina putuje práve do produkcie mäsa (na 1 kg mäsa je potrebných v priemere 12 500 litrov vody, zatiaľ čo na 1 kg pšenice 5-krát menej).

Mnohí vedci sa zhodujú na tom, že keby ľudia znížili svoj dopyt po mäse na polovicu, vplyv na životné prostredie by to malo rovnaký, ako keby z ciest zrazu zmizli všetky autá; a zároveň vidia celosvetový prechod na vegetariánstvo a vegánstvo ako rýchly, jednoduchý, no veľmi účinný prostriedok ako zastaviť globálne otepľovanie.




Ak by ste videli, že sa váš sused správa k svojmu psovi rovnako ako správajú k prasatám, kravám či sliepkam – držal by ho v malej klietke, bil by ho a týral, bez váhania by ste určite volali políciu. Preto sa pýtam – prečo máte psov za domácich maznáčikov, bojujete proti ich týraniu a plačete nad útulkami, keď zároveň podporujete veľkochov zvierat, ktoré nedostanú ani zďaleka podobné podmienky? V čom je mačka iná ako sliepka – len v tom, že sliepka má chutné mäso a mačka nie?

Ľudia v praveku boli lovci, viem. Ale na vedomie musíte brať oveľa viac faktorov – ako ich polohu (skupiny v teplejších podmienkach mali rastlinne založenú stravu a jedli ovocie či korienky, ktoré mali na dosah a nemuseli sa za nimi naháňať), čo mali vôbec k dispozícii (mamuty určite nebehali pri Stredozemnom mori) a tiež aj to, že ľudia nemali päť jedál denne – jednoducho sa snažili jesť dostatočné množstvo na to, aby prežili.

Videla som množstvo dokumentov a čítala ešte viac článkov na túto tému – a je pravda, že takmer všetky boli zo Spojených štátov. No rovnako to vyzerá aj v Európe. Organizácia Compassion in World Farming v roku 2013 uskutočnila neohlásené kontroly na 31 farmách vo viacerých Európskych krajinách (neviem vám povedať, či medzi nimi bolo aj Slovensko, ale nachádzala sa tam aj Česká republika) a odhalili rovnaké týranie – od otrasných priestorov cez skracovanie chvostov a zubov až po zranené zvieratá v bolestiach a bez ošetrenia. A pár svedectiev slovenských študentiek veteriny nájdete aj v tomto videu. Ale nečakajte veselé kravičky pasúce sa na kopci ako z reklamy na Milku.

Opäť pripomínam, že nič v tomto článku nie je vymyslené – je to realita. A je už len na vás, či pred tým budete zatvárať oči a tváriť sa, že sa vás to netýka, alebo s týmto niečo spravíte. A urobiť zmenu ani náhodou nie je ťažké – stačí sa len trošku posnažiť, nájsť malochovateľov vo vašom okolí a namiesto podpory veľkopriemyslu, kde platíte za týrané zvieratá a mäso plné chemikálií, podporíte človeka, ktorý chová zvieratá z láskou.

Friday, April 27, 2018

MEAT INDUSTRY



I recently wrote my story about my transition to vegetarianism and my thoughts after three years and I was pleased by your reactions.
Today I would like to talk about this topic a little bit more. After this change, I learned about things that have not only shocked me, but it did – and still is – making me cry.
The meat industry.

Right from the beginning, I would like to say a few things. I'm not attacking, screaming at anyone, and I'm not persuading – and if you feel that way, I'm apologizing in advance because this is not my intention. Everything in this post is true based on studies and other articles, and with many claims and numbers you can find a link to the source. Also – I am talking exclusively about large-scale meat industry – so NOT about small bussinessed or domestic slaughtering typical for slovak villages, because these have nothing to do with this. AND I WARN THE WEAKER NATURES IN ADVANCE.




Some time ago, people ate meat only once a week. It was expensive because it was scarce – or the people only had access to it thanks to the farmers living near the town. As in all areas, animal husbandry has quickly turned into a hundred million euros a year worth of business. And the happy pigs and cows that once walkied down the meadow became property, an inanimate thing that did not deserve a decent treatment; and is full of diseases, viruses, antibiotics, hormones, preservatives, flavor enhancers.

Every year more than 150 billion animals are killed. And only for the meat. Every minute die almost two million fish, more than 100,000 hens, over 5,000 ducks, almost 3,000 pigs, 2,500 rabbits, 1,300 geese, 1,200 turkeys, 1,000 sheep, 800 caps, over 500 cows, striking numbers even of rodents or birds, which numbers extend over a hundred.

But the animals that end up on plates have lived their whole life in horror, pain adnd fear.



Immediately after birth is a small piglet, of course, immediately separated from its mother. They will castrate it – the workers will roughly cut open the skin and tear the reproductive organs, and cut off its tail (like otherwise, all without an anesthetic). If a pig accidentally gets an infection (because of an open wound), a disease or just does not grow fast enough, they kill it – often by throwing it in a large basket, where it chokes with hundreds of other pigs with carbon dioxide; but the popular technique is also literally smashing the animal on the ground (holding the legs, therefore, the crash immediately breaks the skull) or by hanging it up.

But most pigs are healthy – and live on average for 6 months, closed in the cage. In such a metal prison, they are often dozens of them, so their movement is very limited. There are no such rules in large-scale meat industry – if a worker thinks the pig is walking very slowly or it squeels, they hit them or kick them.

After six months of life, the pigs go to the slaughterhouse – where they first stun them, then hang them up by their legs and cut open their throats. Naturally, some will wake up during this brutal process, so their neck is cut with full consciousness and they bleed to death. A machine cuts the heads of dead animals, gets rid of their skin and the meat goes for further processing.

The same fate awaits cows and calves – which also without anesthetics get cut off their tails, pluck their horns, they hit them with no mercy, kick them and jump on their throats when they lie on the ground; and the identical death is prepared for them by undercutting in full consciousness.



A few minutes after the birth, the workers by the big bet sort out the males, the roosters, which go into a crusher, where they literally grind them alive – because they do not lay eggs and do not grow fast enough to be raised for meat.

Even chickens grow in small areas where they are pressed, they do not have enough space and fresh air. When they become ill, workers break their neck or beat them to death.

When they reach the desired size and weight, in tiny cages they will take them to the machines where they hang up with their legs first and then have the next device – a constantly rotating, sharp metal wheel – to cut their necks quickly. The chickens bleed to the next step, where they immerse them in the boiling water, which will help to release the feathers – which they rip off and get rid of their internal organs.



Fish and other marine animals are hunted in giant nets (and if you do not know, the significant part of the plastic waste in the ocean is just tossed fishing nets). The fishermen drop them on a ship where most of them suffocate or are crushed to death, they help the more persistent ones by beating, stepping on them or stabbing them.

Approximately one in five fish that end up on the plate is raised in captivity – that means in a small pond where thousands of them jam and do not have enough space or air. After they reach desired weight, they take them to the factory, let them slowly suffocate, cut their necks, or pull them straight out of their skin.

If that was not enough, the fish live in the oceans, where we throw away all plastic waste. Every year, more than 12 milion metric tons of plastic waste will flow into the oceans, which is gradually divided into micro particles (of course, not only by itself – by larger marine animals or rocks on the bottom) which then end up in the fish stomachs. And then on the plate. According to estimates, we consume 246 microns of toxic polymers per year.




Meat-processing is one of the main reasons for climate change. Between 1990 and 2008, 63 million hectares of forest have been deforested due to meat production – to create pastures and to feed livestock for which the level of CO2 is rising. Cows also produce methane, which is up to 25 times more potent greenhouse gas than carbon dioxide; and livestock are responsible for 15% of greenhouse gases, which is more than gas produced by transport – cars, buses and airplanes COMBINED. Agriculture also uses up to 70% of the drinking water in the world – and most travel to just meat production (1 kg of meat requires an average of 12,500 liters of water, while 1 kg of wheat 5 times less).

Many scientists agree that if people reduce their demand for meat in half, the impact on the environment would be the same as if all the cars had disappeared from the roads; while seeing a worldwide transition to vegetarianism and veganism as a quick, simple but very effective way of stopping global warming.




If you saw your neighbor treating his dog just as they treat pigs, cows or chickens – he would hold him in a small cage, beat him and abuse him, without hesitation you would definitely call the police. That's why I ask – why do you have dogs as pets, you fight agains their torturing, and cry over shelters, while at the same time you support animal breeds that do not get near similar conditions? What is a cat other than a chicken – just because the chicken has a delicious meat and a cat does not?

People in the prehistoric times were hunters, I know. But you need to take a lot more factors in consideration – like their location (the groups in warmer conditions had a plant-based diet and ate the fruits or roots that were within range and did not have to chase them), which were at all available (mammoths certainly did not run by the Mediterranean sea) and also that people did not have five meals a day – they simply tried to eat enough to survive.

I have seen a lot of documentaries and read even more articles on this subject – and it is true that almost all of them were from the United States. But it looks exactly the same in Europe. Compassion in World Farming conducted unannounced inspections in 31 farms in several European countries in 2013 (I can not tell you whether Slovakia was among them, but there was Czech Republic) and revealed the same maltreatment – from shattered areas to shortening tails and teeth to wounded animals in pain and without treatment. And some testimonies of Slovak veterinary students can be found in this video. But do not expect happy cows feeding on the hill like from a Milka ad.

Again, I recall that nothing in this article is made up – it's a reality. And it is up to you, whether you shut your eyes and you pretend it does not concern you or do something about it. And to make a change is not a hard – you only have to try, find small businesses in your neighborhood, and instead of supporting the big industry, where you pay for abused animals and the meat full of chemicals, you will support a person who treats animals with love.


Nedávno som spisovala môj príbeh o prechode na vegetariánstvo a moje pocity po troch rokoch a potešili ma vaše odozvy.
Dnes by som sa tejto téme chcela venovať trochu viac. Až po tejto zmene som sa dozvedela o veciach, ktoré ma nielen veľmi zarazili, ale bolo – a stále je – mi až do plaču.
Mäsopriemysel.

Hneď na začiatku by som chcela povedať zopár vecí. Na nikoho neútočím, nekričím a nikoho neprehováram – a ak budete mať takýto pocit, tak sa vopred ospravedlňujem, pretože toto ani náhodou nie je mojim zámerom. Všetko v tomto príspevku je pravda podložená štúdiami a inými článkami, pričom pri mnohých tvrdeniach či číslach nájdete aj odkaz na zdroj. Taktiež – vyjadrujem sa čiste len k veľkopriemyslu – teda NIE k malopodnikateľom či typickým dedinským zabíjačkám, lebo tých sa toto netýka. A SLABŠIE POVAHY DOPREDU VARUJEM.




Kedysi ľudia jedli mäso len raz do týždňa. Bolo drahé, lebo ho bolo málo – respektíve ľudia k nemu mali prístup len vďaka farmárom žijúcich v blízkosti mesta. Tak ako zo všetkých oblastí, aj chov zvierat na mäso sa rýchlo premenil na biznis zarábajúci stovky miliónov eur ročne. A šťastné prasiatka a kravičky, ktoré sa kedysi naháňali po lúke, sa stali majetkom, neživou vecou, ktorá nestojí za slušné zaobchádzanie; a je plná chorôb, vírusov, antibiotík, hormónov, konzervačných látok, látok zlepšujúcich chuť a prísad.

Každý rok je zabitých viac ako 150 biliónov zvierat. A to len pre mäso. Každú minútu zomrú takmer dva milióny rýb, viac ako 100 000 sliepok, cez 5 000 kačiek, takmer 3 000 prasiat, 2 500 zajacov, 1 300 hús, 1 200 moriek, 1 000 oviec, 800 capov, cez 500 kráv, zarážajúce čísla majú aj hlodavce či vtáky, ktorých počet prekračuje stovku.

Lenže zvieratá, ktoré skončia na tanieri, celý život prežili v hrôze, bolesti a strachu.



Hneď po narodení je malé prasiatko, samozrejme, okamžite oddelené od matky. Vykastrujú ho – pracovníci surovo rozrežú kožu a vytrhnú reprodukčné orgány, a odstrihnú mu chvost (ako inak, všetko bez anestetika). Ak takéto prasiatko náhodou dostane infekciu (kvôli otvorenej rane), chorobu alebo len nerastie dostatočne rýchlo, zabijú ho – často hodením do veľkého koša, kde ho spolu so stovkou ďalších prasiat dusia oxidom uhličitým; no populárnou technikou je aj doslova tresnutie zvieraťom o zem (držaním za nohy, teda po náraze okamžite dôjde k rozbitiu lebky) či obesenie.

Väčšina prasiat je však zdravá – a žije v priemere 6 mesiacov, zatvorená v klietke. V takomto kovovom väzení sa ich často tlačia desiatky, preto je ich pohyb veľmi obmedzený. Pri takomto veľkochove neexistujú pravidlá – ak sa pracovníkom nepáči, že prasa kráča veľmi pomaly či zakvičí, bijú ich alebo do nich kopú.

Po šiestich mesiacoch života idú prasatá do bitúnku – kde ich najprv omráčia, a potom zavesia hore nohami a prerežú im hrdlá. Prirodzene, niektoré sa počas tohto brutálneho procesu prebudia, preto im je krk prerezaný pri plnom vedomí a vykrvácajú na smrť. Mŕtvym zvieratám stroj odreže hlavu, zbaví ich kože a mäso putuje na ďalšie spracovanie.

Rovnaký osud čaká aj kravy a teliatka – ktorým tiež bez anestetika odstrihávajú chvosty, vytrhávajú rohy, bez milosti ich bijú, kopú do nich či skáču im po krku, keď ležia na zemi; a pripravená je pre nich identická smrť podrezaním pri plnom vedomí.



Pár minút po narodení pracovníci vytriedia z veľkého pásu samčekov, teda kohútov, ktorý putujú do drvičky, kde ich zaživa doslova rozmelú – pretože neznášajú vajcia a nerastú dosť rýchlo na to, aby mohli byť chovaný na mäso.

Aj sliepky rastú v malých priestoroch, kde sa tlačia, nemajú dosť miesta a čerstvého vzduchu. Keď ochorejú, pracovníci im zlomia krk alebo ich ubijú na smrť.

Keď dosiahnu požadovanú veľkosť a hmotnosť, v maličkých klietkach ich prevezú až k strojom, kde ich najprv zavesia hore nohami, vďaka čomu má potom ďalší prístroj – neustále sa točiaci ostrý kovový kotúč -, možnosť rýchlo im podrezať krky. Sliepky krvácajú až na ďalšie stanovište, kde ich ponoria do vriacej vody, čo pomôže uvoľniť perie – ktoré ošklbú, a zbavia ich vnútorných orgánov.



Ryby a ďalšie morské živočíchy sú lovené v obrovských sieťach (a pokiaľ ešte neviete, tak značnú časť plastového odpadu v oceáne tvoria práve odhodené siete na lovenie). Rybári ich vysypú na loď, kde sa väčšina hneď udusí alebo utlačí na smrť, vytrvalejším pomôžu bitím, prišliapnutím alebo prebodnutím.

Približne každá piata ryba, ktorá skončí na tanieri, vyrástla v zajatí – teda v malom rybníku, kde sa ich tlačia tisíce a nemajú dostatok miesta ani vzduchu. Po dospetí ich prevezú do fabriky, nechajú ich pomaly sa udusiť, podrežú im krky alebo ich rovno zaživa stiahnu z kože.

No a aby toho nebolo málo, ryby žijú v oceánoch, kde vyhadzujeme všetok plastový odpad. Každý rok skončí v oceánoch viac ako 12 miliónov metrických ton plastu, ktorý sa postupne delí na mikročiastočky (samozrejme, nie len tak sám od seba, za to môžu väčšie morské živočíchy a rôzne kamene na dne), ktoré následne skončia v žalúdkoch rýb. A potom na tanieri. Podľa odhadov ročne takto zjeme 246 mikročiastočiek toxických polymérov ročne.




Mäsopriemysel je jedným z hlavných dôvodov klimatických zmien. Medzi rokmi 1990 a 2008 bolo odlesnených 63 miliónov hektárov lesa kvôli mäsopriemyslu – na vytvorenie pasienkov a pestovanie plodín na kŕmenie zvierat, kvôli čomu level CO2 stúpa. Kravy taktiež produkujú metán, ktorý je až 25-krát silnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý; a hospodárske zvieratá sú zodpovedné za 15 % skleníkových plynov, čo je viac ako plyny vyprodukované dopravou – teda autami, autobusmi a lietadlami dokopy. Poľnohospodárstvo tiež využíva až 70 % pitnej vody na svete – a väčšina putuje práve do produkcie mäsa (na 1 kg mäsa je potrebných v priemere 12 500 litrov vody, zatiaľ čo na 1 kg pšenice 5-krát menej).

Mnohí vedci sa zhodujú na tom, že keby ľudia znížili svoj dopyt po mäse na polovicu, vplyv na životné prostredie by to malo rovnaký, ako keby z ciest zrazu zmizli všetky autá; a zároveň vidia celosvetový prechod na vegetariánstvo a vegánstvo ako rýchly, jednoduchý, no veľmi účinný prostriedok ako zastaviť globálne otepľovanie.




Ak by ste videli, že sa váš sused správa k svojmu psovi rovnako ako správajú k prasatám, kravám či sliepkam – držal by ho v malej klietke, bil by ho a týral, bez váhania by ste určite volali políciu. Preto sa pýtam – prečo máte psov za domácich maznáčikov, bojujete proti ich týraniu a plačete nad útulkami, keď zároveň podporujete veľkochov zvierat, ktoré nedostanú ani zďaleka podobné podmienky? V čom je mačka iná ako sliepka – len v tom, že sliepka má chutné mäso a mačka nie?

Ľudia v praveku boli lovci, viem. Ale na vedomie musíte brať oveľa viac faktorov – ako ich polohu (skupiny v teplejších podmienkach mali rastlinne založenú stravu a jedli ovocie či korienky, ktoré mali na dosah a nemuseli sa za nimi naháňať), čo mali vôbec k dispozícii (mamuty určite nebehali pri Stredozemnom mori) a tiež aj to, že ľudia nemali päť jedál denne – jednoducho sa snažili jesť dostatočné množstvo na to, aby prežili.

Videla som množstvo dokumentov a čítala ešte viac článkov na túto tému – a je pravda, že takmer všetky boli zo Spojených štátov. No rovnako to vyzerá aj v Európe. Organizácia Compassion in World Farming v roku 2013 uskutočnila neohlásené kontroly na 31 farmách vo viacerých Európskych krajinách (neviem vám povedať, či medzi nimi bolo aj Slovensko, ale nachádzala sa tam aj Česká republika) a odhalili rovnaké týranie – od otrasných priestorov cez skracovanie chvostov a zubov až po zranené zvieratá v bolestiach a bez ošetrenia. A pár svedectiev slovenských študentiek veteriny nájdete aj v tomto videu. Ale nečakajte veselé kravičky pasúce sa na kopci ako z reklamy na Milku.

Opäť pripomínam, že nič v tomto článku nie je vymyslené – je to realita. A je už len na vás, či pred tým budete zatvárať oči a tváriť sa, že sa vás to netýka, alebo s týmto niečo spravíte. A urobiť zmenu ani náhodou nie je ťažké – stačí sa len trošku posnažiť, nájsť malochovateľov vo vašom okolí a namiesto podpory veľkopriemyslu, kde platíte za týrané zvieratá a mäso plné chemikálií, podporíte človeka, ktorý chová zvieratá z láskou.


I have always had problems with good, and especially sufficient skin care. I am fully aware of its importance and necessity, but after a long day, in the evening I have never wanted to spend a long time in the bathroom and perform a ritual during which I slowly fall asleep and think only of a warm and soft bed.

One of my New Year's resolutions for this year is also to create a morning and evening routine that will be fast and short, yet my skin will get all it needs, and also acquiring good habits – which I will share with you in today's article.




Daily Sunscreen

I avoid sunscreen as much as possible (because they are greasy and have a weird scent) – but it is time for me to stop, because I will only be sorry for this in the future. Even though we should protect ourselves from the sun during the cold months as well, the spring has already begun, and the warm rays are slowly coming out – the ideal time to put the sunscreen in the everyday routine as soon as possible. According to many researches, up to 90% of the symptoms of aging come from unprotected UV radiation. Common drugstores offer a wide range of sunscreens – just choose the right one according to its SPF, smell or price.

Exfoliating

Regular exfoliating should be part of every skin care. Not only does it remove dead skin cells and dirt, it also deeply cleanses the pores, strengthens the skin, stimulates blood circulation and removes harmful substances. As a result, new cells get on the surface and the skin is younger, livelier, and is noticeably softer and smoother. Ideally you should exfoliate once or twice a week. All you need is a face brush or a sponge, that helps cleansing gel or peeling, thanks to a delicate circular motion, massage into the skin not only the face but also the whole body.

Use Toner Daily

Some time ago, I used a toner every night, but then I somehow stopped doing this – and I do not even know why or how. But a toner is an important part of skin care, because it helps to reduce pores, restores skin pH and leaves skin perfectly clean and refreshed. That's why I hope to find a product that will suit my skin type in the near future.




Have enough water and sleep

Water and sleep, at first glance, are not related to skin care, but the opposite is true. When the skin is hydrated enough, it is elastic, it is smoother and less red. The inflamation can be also caused by increased levels of cortisol, a stress hormone associated with insufficient sleep.

Use Vitamin C and Retinol

Even vitamin C has great effects on the skin. It helps to get rid of darker spots, giving the skin a uniform tone, yet it revives the skin, improves its surface and texture, and has anti-aging effects.
Retinol, which is vitamin A, is the second small miracle, that stimulates the production of collagen and elastin, accelerates cell regeneration, cures acne and promotes fading of hyperpigmentation.

Are these habits part of your everyday skin care?


Odjakživa som mala problémy s dobrou, a hlavne dostatočnou starostlivosťou o pleť. Plne si uvedomujem jej dôležitosť a nevyhnutnosť, no po dlhom dni sa mi večer nikdy nechcelo tráviť v kúpeľni desiatky minút a vykonávať rituál, počas ktorého pomaly zaspávam a myslím len na teplú a mäkkú posteľ.

Jedným z mojich novoročných predsavzatí na tento rok je aj vytvorenie si rannej a večernej rutiny, ktorá bude rýchla a krátka, no zároveň moja pleť dostane všetko, čo potrebuje; a taktiež osvojenie si dobrých zvykov – ktoré vám priblížim v dnešnom článku.




Krém na opaľovanie

Krémom na opaľovanie sa vyhýbam obrovským oblúkom (pretože sú mastné a majú zvláštnu vôňu) – no je na čase, aby som s tým prestala, pretože to v priebehu v budúcnosti len oľutujem. Hoci by sme sa pred slnkom mali chrániť aj počas studených mesiacov, jar už začala a teplé lúče už pomaly vykúkajú – ideálny čas na to, aby som čo najskôr zaradila krém na opaľovaniu do každodennej rutiny. Podľa viacerých výskumov až 90 % príznakov starnutia pochádza práve z nechráneného UV žiarenia. Bežné drogérie ponúkajú široký výber krémov – už si len stačí vybrať ten pravý podľa výšky SPF, vône či ceny.

Exfoliácia

Pravidelná exfoliácia by mala byť súčasťou každej starostlivosti o pleť. Nielenže odstraňuje odumreté kožné bunky a nečistoty, ale zároveň hĺbkovo čistí póry, spevňuje pokožku, stimuluje krvný obeh a odstraňuje škodlivé látky. Vďaka tomu sa na povrch dostávajú nové bunky a pleť pôsobí mladšie, živšie a je citeľne jemnejšia a hladšia. Ideálne je robiť exfoliáciu raz až dvakrát týždenne. Jediné, čo potrebujete, je kefka na tvár alebo špongia, ktorá pomôže čistiaci gél alebo peeling vďaka jemným kruhovým pohybom vmasírovať do pokožky nielen tváre, ale aj celého tela.

Toner

Kedysi som toner (respektíve pleťovú vodu) používala každý večer, no potom som akosi s týmto zvykom prestala – a ani neviem ako. No toner je dôležitou súčasťou starostlivosti o pleť, pretože pomáha zmenšovať póry, obnovuje pH pokožky a zanecháva pleť krásne čistú a osvieženú. Preto dúfam, že sa mi v blízkej dobe podarí nájsť produkt, ktorý bude mojej pleti plne vyhovovať.




Dostatok vody a spánku

Voda a spánok síce na prvý pohľad nijako so starostlivosťou o pleť nesúvisia, ale opak je pravdou. Keď je pokožka dostatočne hydratovaná, je pružná, pôsobí hladšie a je menej začervenaná. Začervenanie spôsobuje aj zvýšená hladina kortizolu, čo je stresový hormón súvisiaci aj s nedostatočným množstvom spánku.

Vitamín C and Retinol

Aj vitamín C má na pleť vynikajúce účinky. Jednak pomáha zbaviť sa tmavších škvŕn, teda dodáva pleti jednotný tón, no zároveň pokožku oživuje, zlepšuje jej povrch a textúru, a má protistarnúce účinky.
Retinol, teda vitamín A, je druhý malý zázrak, ktorý stimuluje produkciu kolagénu a elastínu, urýchľuje regeneráciu buniek, lieči akné a podporuje vyblednutie hyperpigmentácí.

Sú tieto zvyky súčasťou vašej každodennej starostlivosti o pleť?

Friday, April 20, 2018

SKIN HABITS TO ADOPT THIS YEAR



I have always had problems with good, and especially sufficient skin care. I am fully aware of its importance and necessity, but after a long day, in the evening I have never wanted to spend a long time in the bathroom and perform a ritual during which I slowly fall asleep and think only of a warm and soft bed.

One of my New Year's resolutions for this year is also to create a morning and evening routine that will be fast and short, yet my skin will get all it needs, and also acquiring good habits – which I will share with you in today's article.




Daily Sunscreen

I avoid sunscreen as much as possible (because they are greasy and have a weird scent) – but it is time for me to stop, because I will only be sorry for this in the future. Even though we should protect ourselves from the sun during the cold months as well, the spring has already begun, and the warm rays are slowly coming out – the ideal time to put the sunscreen in the everyday routine as soon as possible. According to many researches, up to 90% of the symptoms of aging come from unprotected UV radiation. Common drugstores offer a wide range of sunscreens – just choose the right one according to its SPF, smell or price.

Exfoliating

Regular exfoliating should be part of every skin care. Not only does it remove dead skin cells and dirt, it also deeply cleanses the pores, strengthens the skin, stimulates blood circulation and removes harmful substances. As a result, new cells get on the surface and the skin is younger, livelier, and is noticeably softer and smoother. Ideally you should exfoliate once or twice a week. All you need is a face brush or a sponge, that helps cleansing gel or peeling, thanks to a delicate circular motion, massage into the skin not only the face but also the whole body.

Use Toner Daily

Some time ago, I used a toner every night, but then I somehow stopped doing this – and I do not even know why or how. But a toner is an important part of skin care, because it helps to reduce pores, restores skin pH and leaves skin perfectly clean and refreshed. That's why I hope to find a product that will suit my skin type in the near future.




Have enough water and sleep

Water and sleep, at first glance, are not related to skin care, but the opposite is true. When the skin is hydrated enough, it is elastic, it is smoother and less red. The inflamation can be also caused by increased levels of cortisol, a stress hormone associated with insufficient sleep.

Use Vitamin C and Retinol

Even vitamin C has great effects on the skin. It helps to get rid of darker spots, giving the skin a uniform tone, yet it revives the skin, improves its surface and texture, and has anti-aging effects.
Retinol, which is vitamin A, is the second small miracle, that stimulates the production of collagen and elastin, accelerates cell regeneration, cures acne and promotes fading of hyperpigmentation.

Are these habits part of your everyday skin care?


Odjakživa som mala problémy s dobrou, a hlavne dostatočnou starostlivosťou o pleť. Plne si uvedomujem jej dôležitosť a nevyhnutnosť, no po dlhom dni sa mi večer nikdy nechcelo tráviť v kúpeľni desiatky minút a vykonávať rituál, počas ktorého pomaly zaspávam a myslím len na teplú a mäkkú posteľ.

Jedným z mojich novoročných predsavzatí na tento rok je aj vytvorenie si rannej a večernej rutiny, ktorá bude rýchla a krátka, no zároveň moja pleť dostane všetko, čo potrebuje; a taktiež osvojenie si dobrých zvykov – ktoré vám priblížim v dnešnom článku.




Krém na opaľovanie

Krémom na opaľovanie sa vyhýbam obrovským oblúkom (pretože sú mastné a majú zvláštnu vôňu) – no je na čase, aby som s tým prestala, pretože to v priebehu v budúcnosti len oľutujem. Hoci by sme sa pred slnkom mali chrániť aj počas studených mesiacov, jar už začala a teplé lúče už pomaly vykúkajú – ideálny čas na to, aby som čo najskôr zaradila krém na opaľovaniu do každodennej rutiny. Podľa viacerých výskumov až 90 % príznakov starnutia pochádza práve z nechráneného UV žiarenia. Bežné drogérie ponúkajú široký výber krémov – už si len stačí vybrať ten pravý podľa výšky SPF, vône či ceny.

Exfoliácia

Pravidelná exfoliácia by mala byť súčasťou každej starostlivosti o pleť. Nielenže odstraňuje odumreté kožné bunky a nečistoty, ale zároveň hĺbkovo čistí póry, spevňuje pokožku, stimuluje krvný obeh a odstraňuje škodlivé látky. Vďaka tomu sa na povrch dostávajú nové bunky a pleť pôsobí mladšie, živšie a je citeľne jemnejšia a hladšia. Ideálne je robiť exfoliáciu raz až dvakrát týždenne. Jediné, čo potrebujete, je kefka na tvár alebo špongia, ktorá pomôže čistiaci gél alebo peeling vďaka jemným kruhovým pohybom vmasírovať do pokožky nielen tváre, ale aj celého tela.

Toner

Kedysi som toner (respektíve pleťovú vodu) používala každý večer, no potom som akosi s týmto zvykom prestala – a ani neviem ako. No toner je dôležitou súčasťou starostlivosti o pleť, pretože pomáha zmenšovať póry, obnovuje pH pokožky a zanecháva pleť krásne čistú a osvieženú. Preto dúfam, že sa mi v blízkej dobe podarí nájsť produkt, ktorý bude mojej pleti plne vyhovovať.




Dostatok vody a spánku

Voda a spánok síce na prvý pohľad nijako so starostlivosťou o pleť nesúvisia, ale opak je pravdou. Keď je pokožka dostatočne hydratovaná, je pružná, pôsobí hladšie a je menej začervenaná. Začervenanie spôsobuje aj zvýšená hladina kortizolu, čo je stresový hormón súvisiaci aj s nedostatočným množstvom spánku.

Vitamín C and Retinol

Aj vitamín C má na pleť vynikajúce účinky. Jednak pomáha zbaviť sa tmavších škvŕn, teda dodáva pleti jednotný tón, no zároveň pokožku oživuje, zlepšuje jej povrch a textúru, a má protistarnúce účinky.
Retinol, teda vitamín A, je druhý malý zázrak, ktorý stimuluje produkciu kolagénu a elastínu, urýchľuje regeneráciu buniek, lieči akné a podporuje vyblednutie hyperpigmentácí.

Sú tieto zvyky súčasťou vašej každodennej starostlivosti o pleť?


I do not know myself how it is possible, that it's been three years since I went vegetarian – but on the other hand, it's been a very long time since I last eaten meat.
I read the older article posted a few months after this change, but now I have a feeling that I have not explained my whole story in detail – that's why I'm with that today, and then I'll tell you my thoughts after three years.

I've never been a person who would love meat. I always ate what I had on my plate, but since during all primary and high school (plus the nursery) I was eating lunch at school, I did not even think about it very much. Nevertheless, I was quite picky and often I did not even touch the piece of meat on my plate – sometimes I did not have appetite for it, but usualy I did not like its smell or appearance.

I have never been able to look at raw meat. When we were young, my sisters and I spent the weekends at my grandma's – and when she was preparing meat for lunch, I could not even step into the kitchen. I felt the same disgust to shop-windows and I avoided them completely. I absolutely hated them, instead of a piece of meat, I saw the animal. That's why I did not even look at it – and every thought that reminded me that not only cooked meat, but also ham and sausages come from the same raw meat and therefore from the animal, I rather suppress it quickly.

It is probably understandable that when I was ten, I did not think about vegetarianism at all. Now I do not even know if I ever knew about vegetarianism, or I did not think it is possible to exclude meat from your diner.




In the summer of 2014, when we were on vacation in Croatia, this idea came in my mind. If I remember correctly, it had to do something with the pig that was being roasted outside the restaurant (if you've ever been in Croatia or other Mediterranean countries, you definitely have a spotted a barbecue by the street) – and I decided to stop eating meat.

But it only lasted for a week, because as soon as we returned home from our holiday, we went to my grandmother for lunch, which gave me a ten-minute lecture on how important and necessary is meat, and I quietly ate everything on my plate.

Thereby I kept eating meat for another six months and I told myself, I will go vegetarian when I live alone – when I will cook for myself and I will not have to eat in school canteens.




But in January 2015, I started to think about it again. I was considering pros and cons – on the one hand, no one would prepare meals for me at school, and no one would cook anything special for me at home, but on the other hand I did not see why only this should keep me away – we did not always have for a pork for lunch, and a soup with a side seemed to be enough for me to fill me up.

Ninth of February (ironically, after a meat lunch) I definitely said I was going vegetarian.

The beginnings were a bit harder than I expected – I suddenly had to explain to everyone why I gave up eating meat and fish, I found that even the selection in the restaurants was smaller than I expected, and my meals in the school canteen often consisted only of rice and carrot salad. And although there were moments during the first few days, when I sat at the table and saw the others eating one of my favourite meals, I considered whether it made any sense – I did not stop.

Because I know why I am doing it.




No, I do not miss meat. Not a little bit. I have no substitutes, I do not soy meat as an alternative and imagine with closed eyes it's a peace of beef. There are not moments when I wish I could eat meat, I do not think about quiting it, it doesn't even cross my mind what it would be like if I could have chicken instead of chickpeas. Trust me, if I would want to quit vegetarianism, I would have done it ages ago. And I eat exactly what you eat – only without the meat, meat products and fish. I eat pasta, I eat rice, I eat potatoes. But most importantly, I eat so much more vegetables and fruits than before – my lunch often consists of three kinds of vegetables and I do not even think that something is missing on my plate.

Proteins that I lose form not eating meat (because the first thing my parents cared about was where will I get the protein, although in the meat is not as much as of it you may think), I do not substitute and I do not count if I had enough of it per day. However, I eat a fairly large amount of legumes – so I do have a lot of protein.

At the moment I'm trying vegan diet, meaning I do not eat any animal products, and so far I do not only try to stick to it, but I'm very excited about this change – but I'll tell you more about it another time.


Sama veľmi neviem, ako je možné, že sú to už tri roky od toho, čo som prešla na vegetariánstvo – no na druhú stranu, je to už veľmi dlhá doba, čo som naposledy jedla mäso.
Čítala som si starší článok publikovaný pár mesiacov po tejto zmene; no teraz mám spätne pocit, že som celý svoj príbeh neobjasnila detailne – preto dnes začnem práve týmto, a potom vám poviem moje postrehy po troch rokoch.

Nikdy som nebola človek, ktorý by miloval mäso. Vždy som zjedla to, čo som mala na tanieri, no keďže som sa celú základnú i strednú školu (plus škôlka) stravovala v jedálni, ani som nad tým veľmi nepremýšľala. No aj napriek tomu som bola trochu výberavá a často sa kúsku mäsa na tanieri ani nedotkla – niekedy som naň iba nemala chuť, no zväčša sa mi nepáčila jeho vôňa či vzhľad.

Nikdy som sa na surové mäso nevedela pozerať. Ako malé sme každý víkend so sestrami trávili u babky – a keď pripravovala mäso na obed, ani som nedokázala vkročiť do kuchyne. Rovnaký odpor som cítila k výkladom v obchode a oblúkom som sa im vždy vyhýbala. Neskutočne sa mi to hnusilo, namiesto kúsku mäsa som videla to zviera. Preto som sa na to radšej nepozerala – a každú myšlienku, pri ktorej som sama sebe pripomenula, že nielen upečené mäso, ale aj šunky a salámy pochádzajú z rovnakého surového mäsa, a teda zo zvieraťa, som radšej rýchlo potlačila.

Je asi pochopiteľné, že ako desaťročná som sa možnosťou vegetariánstva nezaoberala. Teraz ani neviem povedať, či som o vegetariánstve vôbec vedela, respektíve som vylúčenie mäsa z jedálnička nepokladala ako možné.




V lete 2014, keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, sa mi v hlave zrodila táto myšlienka. Pokiaľ si dobre pamätám, malo to čosi dočinenia s prasaťom, ktoré sa pred reštauráciou opekalo (pokiaľ ste boli v Chorvátsku alebo iných stredomorských krajinách, určite ste pred reštauráciami videli ražne) – a ja som sa rozhodla, že prestávam jesť mäso.

Vydržalo mi to však len jeden týždeň, pretože len čo sme sa vrátili z dovolenky domov, šli sme k babke na obed, ktorá mi hneď dala desaťminútovú prednášku o tom, aké je mäso dôležité a potrebné, a ja som so sklonenou hlavou pekne zjedla všetko na tanieri.

A tak som najbližší polrok jedla mäso ako predtým a povedala si, že na vegetariánstvo prejdem až keď budem bývať sama – keď si budem variť sama a nebudem jesť v jedálňach.




V januári 2015 som nad tým však opäť začala premýšľať. Zvažovala som za a proti – na jednu stranu by mi v jedálni nikto nepripravil bezmäsité jedlo a doma by tiež nikto nechystal niečo špeciálne len pre mňa, no na druhú stranu som nevidela dôvod, prečo by ma len toto malo odrádzať – veď nie vždy sme mali na obed bravčové, a polievka s prílohou sa mi zdali byť dosť veľa na to, aby ma zasýtili.

Deviateho februára (ironicky, po mäsovom obede) som si definitívne povedala, že prechádzam na vegetariánstvo.

Začiatky boli trošku ťažšie, ako som čakala – zrazu som ľuďom musela vysvetľovať, prečo som mäso a ryby vylúčila z jedálnička, zistila som, že aj výber v reštauráciách je menší, ako som čakala, a moje obedy v jedálni často pozostávali len z ryže a mrkvového šalátu. A hoci počas prvých dní boli momenty, keď som sedela za stolom a videla, ako ostatní jedia jedno z mojich obľúbenejších jedál, a zvažovala som, či to má vôbec zmysel – neprestala som.

Lebo viem, prečo to robím.




Nie, mäso mi nechýba. Ani trošku. Nemám žiadne náhrady, nejem sójové mäso ako alternatívu a so zatvorenými očami si predstavujem, že je to kus hovädzieho. Nie sú chvíle, kedy by som si priala, aby som mohla jesť mäso, nepremýšľam o tom, že by som s tým skončila, ani len neuvažujem o tom, aké by to bolo, keby som si namiesto cíceru mohla dať kuracie. Verte mi, že keby som s vegetariánstvom chcela skončiť, tak to urobím už dávno. A jem presne to, čo vy – len bez mäsa, mäsových výrobkov a rýb. Jem cestoviny, jem ryžu, jem zemiaky. No hlavne jem oveľa viac zeleniny a ovocia ako kedysi – môj obed často pozostáva aj z troch druhov zeleniny a ani nepremýšľam nad tým, že by mi na tanieri niečo chýbalo.

Bielkoviny, ktoré stratím nejedením mäsa (pretože prvé, o čo sa moji rodičia zaujímali bolo, z čoho budem mať bielkoviny, hoci v mäse ich nie je až tak veľa, ako si možno myslíte), si nijako špeciálne nenahrádzam a nepočítam si, či som ich za deň zjedla dosť. Avšak jem pomerne veľké množstvo strukovín – teda bielkovín prijímam dosť.

Momentálne sa snažím o vegánstvo, teda stravu bez akýchkoľvek živočíšnych produktov; a zatiaľ ma to nielen drží, ale som sama nadšená touto zmenou – ale o tom už inokedy.

Monday, April 16, 2018

3 YEARS AS A VEGETARIAN



I do not know myself how it is possible, that it's been three years since I went vegetarian – but on the other hand, it's been a very long time since I last eaten meat.
I read the older article posted a few months after this change, but now I have a feeling that I have not explained my whole story in detail – that's why I'm with that today, and then I'll tell you my thoughts after three years.

I've never been a person who would love meat. I always ate what I had on my plate, but since during all primary and high school (plus the nursery) I was eating lunch at school, I did not even think about it very much. Nevertheless, I was quite picky and often I did not even touch the piece of meat on my plate – sometimes I did not have appetite for it, but usualy I did not like its smell or appearance.

I have never been able to look at raw meat. When we were young, my sisters and I spent the weekends at my grandma's – and when she was preparing meat for lunch, I could not even step into the kitchen. I felt the same disgust to shop-windows and I avoided them completely. I absolutely hated them, instead of a piece of meat, I saw the animal. That's why I did not even look at it – and every thought that reminded me that not only cooked meat, but also ham and sausages come from the same raw meat and therefore from the animal, I rather suppress it quickly.

It is probably understandable that when I was ten, I did not think about vegetarianism at all. Now I do not even know if I ever knew about vegetarianism, or I did not think it is possible to exclude meat from your diner.




In the summer of 2014, when we were on vacation in Croatia, this idea came in my mind. If I remember correctly, it had to do something with the pig that was being roasted outside the restaurant (if you've ever been in Croatia or other Mediterranean countries, you definitely have a spotted a barbecue by the street) – and I decided to stop eating meat.

But it only lasted for a week, because as soon as we returned home from our holiday, we went to my grandmother for lunch, which gave me a ten-minute lecture on how important and necessary is meat, and I quietly ate everything on my plate.

Thereby I kept eating meat for another six months and I told myself, I will go vegetarian when I live alone – when I will cook for myself and I will not have to eat in school canteens.




But in January 2015, I started to think about it again. I was considering pros and cons – on the one hand, no one would prepare meals for me at school, and no one would cook anything special for me at home, but on the other hand I did not see why only this should keep me away – we did not always have for a pork for lunch, and a soup with a side seemed to be enough for me to fill me up.

Ninth of February (ironically, after a meat lunch) I definitely said I was going vegetarian.

The beginnings were a bit harder than I expected – I suddenly had to explain to everyone why I gave up eating meat and fish, I found that even the selection in the restaurants was smaller than I expected, and my meals in the school canteen often consisted only of rice and carrot salad. And although there were moments during the first few days, when I sat at the table and saw the others eating one of my favourite meals, I considered whether it made any sense – I did not stop.

Because I know why I am doing it.




No, I do not miss meat. Not a little bit. I have no substitutes, I do not soy meat as an alternative and imagine with closed eyes it's a peace of beef. There are not moments when I wish I could eat meat, I do not think about quiting it, it doesn't even cross my mind what it would be like if I could have chicken instead of chickpeas. Trust me, if I would want to quit vegetarianism, I would have done it ages ago. And I eat exactly what you eat – only without the meat, meat products and fish. I eat pasta, I eat rice, I eat potatoes. But most importantly, I eat so much more vegetables and fruits than before – my lunch often consists of three kinds of vegetables and I do not even think that something is missing on my plate.

Proteins that I lose form not eating meat (because the first thing my parents cared about was where will I get the protein, although in the meat is not as much as of it you may think), I do not substitute and I do not count if I had enough of it per day. However, I eat a fairly large amount of legumes – so I do have a lot of protein.

At the moment I'm trying vegan diet, meaning I do not eat any animal products, and so far I do not only try to stick to it, but I'm very excited about this change – but I'll tell you more about it another time.


Sama veľmi neviem, ako je možné, že sú to už tri roky od toho, čo som prešla na vegetariánstvo – no na druhú stranu, je to už veľmi dlhá doba, čo som naposledy jedla mäso.
Čítala som si starší článok publikovaný pár mesiacov po tejto zmene; no teraz mám spätne pocit, že som celý svoj príbeh neobjasnila detailne – preto dnes začnem práve týmto, a potom vám poviem moje postrehy po troch rokoch.

Nikdy som nebola človek, ktorý by miloval mäso. Vždy som zjedla to, čo som mala na tanieri, no keďže som sa celú základnú i strednú školu (plus škôlka) stravovala v jedálni, ani som nad tým veľmi nepremýšľala. No aj napriek tomu som bola trochu výberavá a často sa kúsku mäsa na tanieri ani nedotkla – niekedy som naň iba nemala chuť, no zväčša sa mi nepáčila jeho vôňa či vzhľad.

Nikdy som sa na surové mäso nevedela pozerať. Ako malé sme každý víkend so sestrami trávili u babky – a keď pripravovala mäso na obed, ani som nedokázala vkročiť do kuchyne. Rovnaký odpor som cítila k výkladom v obchode a oblúkom som sa im vždy vyhýbala. Neskutočne sa mi to hnusilo, namiesto kúsku mäsa som videla to zviera. Preto som sa na to radšej nepozerala – a každú myšlienku, pri ktorej som sama sebe pripomenula, že nielen upečené mäso, ale aj šunky a salámy pochádzajú z rovnakého surového mäsa, a teda zo zvieraťa, som radšej rýchlo potlačila.

Je asi pochopiteľné, že ako desaťročná som sa možnosťou vegetariánstva nezaoberala. Teraz ani neviem povedať, či som o vegetariánstve vôbec vedela, respektíve som vylúčenie mäsa z jedálnička nepokladala ako možné.




V lete 2014, keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku, sa mi v hlave zrodila táto myšlienka. Pokiaľ si dobre pamätám, malo to čosi dočinenia s prasaťom, ktoré sa pred reštauráciou opekalo (pokiaľ ste boli v Chorvátsku alebo iných stredomorských krajinách, určite ste pred reštauráciami videli ražne) – a ja som sa rozhodla, že prestávam jesť mäso.

Vydržalo mi to však len jeden týždeň, pretože len čo sme sa vrátili z dovolenky domov, šli sme k babke na obed, ktorá mi hneď dala desaťminútovú prednášku o tom, aké je mäso dôležité a potrebné, a ja som so sklonenou hlavou pekne zjedla všetko na tanieri.

A tak som najbližší polrok jedla mäso ako predtým a povedala si, že na vegetariánstvo prejdem až keď budem bývať sama – keď si budem variť sama a nebudem jesť v jedálňach.




V januári 2015 som nad tým však opäť začala premýšľať. Zvažovala som za a proti – na jednu stranu by mi v jedálni nikto nepripravil bezmäsité jedlo a doma by tiež nikto nechystal niečo špeciálne len pre mňa, no na druhú stranu som nevidela dôvod, prečo by ma len toto malo odrádzať – veď nie vždy sme mali na obed bravčové, a polievka s prílohou sa mi zdali byť dosť veľa na to, aby ma zasýtili.

Deviateho februára (ironicky, po mäsovom obede) som si definitívne povedala, že prechádzam na vegetariánstvo.

Začiatky boli trošku ťažšie, ako som čakala – zrazu som ľuďom musela vysvetľovať, prečo som mäso a ryby vylúčila z jedálnička, zistila som, že aj výber v reštauráciách je menší, ako som čakala, a moje obedy v jedálni často pozostávali len z ryže a mrkvového šalátu. A hoci počas prvých dní boli momenty, keď som sedela za stolom a videla, ako ostatní jedia jedno z mojich obľúbenejších jedál, a zvažovala som, či to má vôbec zmysel – neprestala som.

Lebo viem, prečo to robím.




Nie, mäso mi nechýba. Ani trošku. Nemám žiadne náhrady, nejem sójové mäso ako alternatívu a so zatvorenými očami si predstavujem, že je to kus hovädzieho. Nie sú chvíle, kedy by som si priala, aby som mohla jesť mäso, nepremýšľam o tom, že by som s tým skončila, ani len neuvažujem o tom, aké by to bolo, keby som si namiesto cíceru mohla dať kuracie. Verte mi, že keby som s vegetariánstvom chcela skončiť, tak to urobím už dávno. A jem presne to, čo vy – len bez mäsa, mäsových výrobkov a rýb. Jem cestoviny, jem ryžu, jem zemiaky. No hlavne jem oveľa viac zeleniny a ovocia ako kedysi – môj obed často pozostáva aj z troch druhov zeleniny a ani nepremýšľam nad tým, že by mi na tanieri niečo chýbalo.

Bielkoviny, ktoré stratím nejedením mäsa (pretože prvé, o čo sa moji rodičia zaujímali bolo, z čoho budem mať bielkoviny, hoci v mäse ich nie je až tak veľa, ako si možno myslíte), si nijako špeciálne nenahrádzam a nepočítam si, či som ich za deň zjedla dosť. Avšak jem pomerne veľké množstvo strukovín – teda bielkovín prijímam dosť.

Momentálne sa snažím o vegánstvo, teda stravu bez akýchkoľvek živočíšnych produktov; a zatiaľ ma to nielen drží, ale som sama nadšená touto zmenou – ale o tom už inokedy.

Follow

Contact Form

Name

Email *

Message *

from instagram @ simplyberenica

SIMPLY BERENICA. Theme by BD.