Social Media



I don't even want to believe that three years have gone by so fast. On the one hand, I feel like I'm in uni forever, but if the calendar didn't show me that time really flies so fast, I'd deny that my entrance exams or the first day of school were so long ago. I remember exactly how the prep course in April looked like, where I was sitting on the exams, with whom I talked and how I was so scared, or how the official opening of the school year in the auditorium and my very first lesson looked like.

But I'm very glad it's over. It's been quite challenging three years. I can't compare them to med school or other fields that are said to be very difficult; but for me it was particularly difficult from a psychological point of view.




If you don't know already, in September 2016 I started studying journalism at Comenius University in Bratislava. Since I had lived in Prešov my entire life, I was a bit afraid of moving, but it was exceeded by the feeling of enthusiasm. And great expectations.

Those, of course, didn't happen. I had many ideas of ​​how great and amazing uni would be. I mean, I was moving to the other end of Slovakia with my two best friends, into a flat, far from my parents, into a new city full of new opportunities, no curfew or control. I don't even have to say that my dreams didn't come true – I suddenly found out that living alone was not as great as it seemed. That things don't appear in the refrigerator by themselves. That I can barely cook one meal and I'm afraid to talk with strangers. That money doesn't grow on trees and if I want to buy something, I will first have to get a job and earn for it.

I quickly found out that journalism is not what I want to do in my life. Now I don't even know why I decided to study it and what made me apply for it. But I told everyone around me that I was happy and I enjoyed it because I was ashamed to admit that I made a mistake.

Weeks, months, semesters passed. I got into the stereotype of school-work-Prešov, which was slowly destroying me, because the days were getting mixed together, I felt trapped in the cage from which there was no way out; but at the same time it made me go further. Function. Exist. Live from day to day, from week to week. After school, I went home, did absolutely nothing, waited for the evening, slept and did the same the next day. I was at work over the weekend – which I hated, but I needed some steady income because I couldn't live with the feeling that I was totally feeding on my parents. Somehow I did the finals, which took my soul out and any will to live twice a year, but every time I forced myself to pick up, put on a smile and enter a new semester.




I lost myself. When I moved to Bratislava, I had beautiful dreams about how I'll travel, take pictures, write. Discover new places. Meet people. But when I saw what journalism is all about and how far it is from what I really enjoy, when I saw how much my classmates love it and how they see themselves as reporters and editors, I was demotivated as never before. I didn't want to do absolutely anything. I liked being safely at home, lost in watching videos, serials, and movies that were my safe place and an escape from reality. This period was also significantly reflected in the blog, where I posted only minimally, the articles were impersonal and forcingly written. And I felt very sorry about it – I wanted to study journalism because I enjoyed writing a blog, but I suddenly neglected it.

I had no idea what to do for two years. I didn't want to tell anyone about it because I felt like a big failure. I'm the oldest in our family and I had said for many years that I want to be a dentist; but then I changed my mind. Back then I had the feeling that the whole family was disappointed with me (though I'm sure now that no one was disappointed) because who wouldn't want to have a doctor in the family? I assured everyone that medicine is not for me and journalism is the right solution. And now I should disappoint them again, because I hate this, too?

Instead, I told myself that everything will be fine. That it takes time. That I'll start to like it when I finally get into it. If I don't want to get up at three a. m. because the apartment building is on fire somewhere and I have to run there in order to ask the firefighters how the fire started; I don't want to wait three hours before the National Council to ask a member to tell me what they agreed on; I don't want to wait half a day in front some celebrity's house for three photos and a story about how to throw out rubbish; don't have to. I can still write about what I enjoy, right? I'll find a job in a magazine and try to combine my dreams with reality. As the semester passed, leaving school early made less and less sense – after a year it doesn't pay off anymore, because I missed the entrance exams... I'm already in the middle of my studies... I managed it for two years... one more semester.




If I had a chance to go back in time and make another decision, I don't know if I would. After all, in some way, I don't regret choosing journalism. Thanks to it, I learned a lot – about journalism, how difficult it is, about politics, about the world, about marketing. I became independent. I can take care of myself, cook, clean, tidy up. Talk with strangers. Fix what needs to be fixed. I know where to look for answers.

I've met many amazing people. I believe that my classmates who'll finish the school and choose this profession will be wonderful – and I'll proudly read their articles and watch reports from burning buildings. And I'll tell everyone that I know them. I found out that when a person wants, they can keep a relationship and even hundreds of kilometers won't change that. Also, that some friendships are not worth maintaining and only in specific situations will one find out what kind of people are around him. That not everyone is willing to help, advise, compromise. Change.

I found myself. It took two years and two months, but it happened. I found out my path. What I want to do in life. What I like. And I don't know if I'd found it out without journalism.




So what's the future like? I quit university for now. On Wednesday I successfully defended my bachelor thesis, I'm officially Bc. now and my uni journey came to an end. Maybe a month later I will regret my decision, I'll want to go back and continue studying. Maybe it'll be in a year. Maybe in ten. I don't know. I try to follow my heart that knows that school is not for me at the moment. If I want to change my title to Mgr., I can do it anytime.

I have a clear idea of what I'm going to do in the next few months. And although I'm not superstitious, I'm afraid that if I tell too many people about what I'm about to do and what my dream job is, then it won't happen and I'll be disappointed. So far, only those who are involved are aware of it; and when the moment comes and everything will be sure, I'll share it with you.


Ani sa mi nechce veriť, že tri roky zbehli tak rýchlo. Na jednu stranu mám pocit, že som na vysokej škole už celé nekonečno, no ak by mi kalendár neukazoval, že čas naozaj plynie tak rýchlo, popierala by som, že moje prijímacie skúšky či prvý deň v škole boli tak dávno. Presne si totiž pamätám, ako prebiehal prípravný kurz v apríli, kde som sedela na prijímačkách, s kým som sa zhovárala a ako veľmi som sa bála, či ako vyzeralo oficiálne otvorenie školského roka v aule a moja úplne prvá hodina.

Ale som veľmi rada, že je to celé za mnou. Boli to pomerne náročné tri roky. Nemôžem ich síce prirovnávať k štúdiu medicíny alebo iných odborov, o ktorých sa hovorí, že sú veľmi ťažké; no pre mňa to zložité najmä z psychického hľadiska.




Pokiaľ teda neviete, v septembri 2016 som začala študovať žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže som celý svoj dovtedajší život prežila v Prešove, sťahovania som sa trochu bála, ale prevyšoval to pocit nadšenia. A veľkých očakávaní.

Tie sa, ako inak, nesplnili. Mala som kadejaké predstavy o tom, aká úžasná a parádna bude výška. Predsa som sa sťahovala na druhý koniec Slovenska s dvoma najlepšími kamoškami, do bytu, ďaleko od rodičov, do nového mesta plného nových možností, bez nejakej večierky alebo kontroly. Asi ani nemusím hovoriť, že moje sny sa neuskutočnili – zrazu som zistila, že bývať sama nie je také ružové, ako sa zdá. Že veci sa v chladničke neobjavujú samy. Že si viem navariť ledva jedno jedlo a bojím sa komunikovať s cudzími ľuďmi. Že peniaze nerastú na stromoch a ak si budem chcieť niečo kúpiť, budem si najprv musieť zohnať prácu a zarobiť si na to.

Pomerne rýchlo som zistila, že žurnalistika nie je to, čo chcem v živote robiť. Teraz už ani neviem, prečo som sa vôbec rozhodla ju študovať a čo ma prinútilo podať si na ňu prihlášku. Všetkým okolo seba som ale hovorila, že som spokojná a baví ma to, lebo som sa akosi hanbila priznať si, že som spravila chybu.

Plynuli týždne, mesiace, semestre. Dostala som sa do stereotypu škola-práca-Prešov, ktorý ma síce pomaly ničil, lebo jednotlivé dni sa mi zlievali dokopy, cítila som sa ako uväznená v klietke, z ktorej nebolo cesty von; no zároveň ma to nútilo ísť ďalej. Fungovať. Existovať. Žiť zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. Po škole som šla domov, nerobila absolútne nič, čakala na večer, vyspala sa a na druhý deň spravila to isté. Cez víkend som bola v práci – ktorú som nenávidela, no potrebovala som nejaký stabilný príjem, lebo som nevedela žiť s pocitom, že sa totálne priživujem na rodičoch. Akosi som zvládla aj skúškové, ktoré zo mňa dvakrát do roka vysalo dušu a akúkoľvek vôľu žiť, no zakaždým som sa prinútila pozbierať sa, nahodiť úsmev a vstúpiť do nového semestra.




Stratila som samú seba. Keď som sa sťahovala do Bratislavy, mala som nádherné sny o tom, ako budem cestovať, fotiť, písať. Objavovať nové miesta. Spoznávať ľudí. No keď som videla, o čom vlastne žurnalistika je a ako ďaleko to má od toho, čo ma naozaj bavilo, keď som videla, ako baví mojich spolužiakov, ktorí vidia samých seba ako reportérov a redaktorov, bola som demotivovaná ako nikdy predtým. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič. Najradšej som bola v bezpečí domova, stratená v pozeraní videí, seriálov a filmov, ktoré boli útočiskom a únikom z reality. Výrazne sa toto obdobie prejavilo aj na blogu, kde som pridávala len minimálne, články boli neosobné a písané silene. A to ma mrzelo zo všetkého najviac – na žurnalistiku som išla preto, lebo ma bavilo písať blog, no zrazu som ho úplne zanedbávala.

Dva roky som vôbec nevedela, čo mám robiť. Nechcela som o tom nikomu hovoriť, pretože som sa cítila ako veľké zlyhanie. Som v našej rodine najstaršia a dlhé roky som hovorila o tom, ako zo mňa bude zubárka; no potom som si to rozmyslela. Už vtedy som mala pocit, že celá rodina je zo mňa sklamaná (hoci som si teraz istá, že určite nikto nebol sklamaný), pretože kto by nechcel mať v rodine lekára? Všetkých som vtedy ubezpečovala, že medicína nie je pre mňa a žurnalistika je to správne riešenie. A teraz som ich mala opäť sklamať tým, že ani toto ma nebaví?

Namiesto toho som hovorila samej sebe, že všetko bude v poriadku. Že to chce čas. Že ma to začne baviť, keď sa do toho trochu dostanem. Ak predsa nechcem vstávať o tretej ráno preto, že niekde horí bytovka a ja tam mám utekať preto, aby som sa povypytovala hasičov, ako vznikol požiar, nechcem čakať tri hodiny pred Národnou radou, aby som zastihla nejakého poslanca, nech mi povie, na čom sa dohodli, nechcem čakať pol dňa pred domom Adely Banášovej kvôli trom fotkám a príbehu o tom, ako chodí vyhadzovať smetie; nemusím. Veď stále môžem písať o tom, čo ma baví, nie? Nájdem si prácu v nejakom magazíne a skúsim skĺbiť moje sny so skutočnosťou. Ako plynuli semestre, odísť zo školy malo čoraz menší zmysel – po roku sa to predsa už neoplatí, veď som už zmeškala prijímačky... Už mám za sebou polovicu... Dva roky som zvládla, zvládnem aj tretí... Už len jeden semester.




Ak by som mala možnosť vrátiť sa v čase a spraviť iné rozhodnutie, neviem, či by som tak urobila. Koniec-koncov, istým spôsobom neľutujem, že som si žurnalistiku vybrala. Vďaka nej som sa veľa naučila – o novinárčine, o tom, aká náročná to je práca, o politike, o svete, o marketingu. Osamostatnila som sa. Viem sa postarať sama o seba, navariť si, upratať, vyprať. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Opraviť, čo treba. Viem, kde mám hľadať odpovede.

Spoznala som množstvo úžasných ľudí. Verím, že moji spolužiaci, ktorí dokončia školu a dajú sa na toto povolanie, budú úžasní – a ja hrdo budem čítať ich novinárske prejavy a pozerať reportáže z horiacich budov. A budem všetkým hovoriť, že ich poznám. Zistila som, že keď človek chce, vie udržať aj kontakty na diaľku a ani to, že niekoho delia stovky kilometrov nemusí nič zmeniť. Aj to, že niektoré priateľstvá sa neoplatí udržiavať a až v konkrétnych situáciách človek zistí, akí ľudia sú okolo neho. Že nie každý je ochotný pomôcť, poradiť, spraviť kompromis. Zmeniť sa.

Našla som samú seba. Trvalo to dva roky a dva mesiace, ale stalo sa. Zistila som, aká je moja cesta. Čo chcem v živote robiť. Čo ma baví. A neviem, či by som to zistila aj bez žurnalistiky.




Aká je teda budúcnosť? S vysokou školou nateraz končím. V stredu som úspešne obhájila moju bakalársku prácu, som už oficiálne Bc. a moja univerzitná cesta teda došla do konca. Možno už o mesiac budem ľutovať moje rozhodnutie, budem sa chcieť vrátiť a ďalej študovať. Možno to bude až o rok. Možno o desať. Neviem. Snažím sa nasledovať svoje srdce, ktoré vie, že škola momentálne nie je pre mňa. Ak budem chcieť svoj titul pred menom zmeniť na Mgr., kedykoľvek tak budem môcť spraviť.

Mám presnú predstavu o tom, čo budem robiť najbližších pár mesiacov. A hoci nie som poverčivá, mám strach z toho, že keď poviem príliš veľa ľuďom o tom, čo sa chystám urobiť a aké je moje vysnívané zamestnanie, nesplní sa a budem opäť sklamaná. Zatiaľ to vedia iba tí, ktorých sa to nejakým spôsobom týka; a až keď príde chvíľa, kedy všetko bude isté, podelím sa o to i s vami.

Friday, May 31, 2019

THREE YEARS OF UNIVERSITY



I don't even want to believe that three years have gone by so fast. On the one hand, I feel like I'm in uni forever, but if the calendar didn't show me that time really flies so fast, I'd deny that my entrance exams or the first day of school were so long ago. I remember exactly how the prep course in April looked like, where I was sitting on the exams, with whom I talked and how I was so scared, or how the official opening of the school year in the auditorium and my very first lesson looked like.

But I'm very glad it's over. It's been quite challenging three years. I can't compare them to med school or other fields that are said to be very difficult; but for me it was particularly difficult from a psychological point of view.




If you don't know already, in September 2016 I started studying journalism at Comenius University in Bratislava. Since I had lived in Prešov my entire life, I was a bit afraid of moving, but it was exceeded by the feeling of enthusiasm. And great expectations.

Those, of course, didn't happen. I had many ideas of ​​how great and amazing uni would be. I mean, I was moving to the other end of Slovakia with my two best friends, into a flat, far from my parents, into a new city full of new opportunities, no curfew or control. I don't even have to say that my dreams didn't come true – I suddenly found out that living alone was not as great as it seemed. That things don't appear in the refrigerator by themselves. That I can barely cook one meal and I'm afraid to talk with strangers. That money doesn't grow on trees and if I want to buy something, I will first have to get a job and earn for it.

I quickly found out that journalism is not what I want to do in my life. Now I don't even know why I decided to study it and what made me apply for it. But I told everyone around me that I was happy and I enjoyed it because I was ashamed to admit that I made a mistake.

Weeks, months, semesters passed. I got into the stereotype of school-work-Prešov, which was slowly destroying me, because the days were getting mixed together, I felt trapped in the cage from which there was no way out; but at the same time it made me go further. Function. Exist. Live from day to day, from week to week. After school, I went home, did absolutely nothing, waited for the evening, slept and did the same the next day. I was at work over the weekend – which I hated, but I needed some steady income because I couldn't live with the feeling that I was totally feeding on my parents. Somehow I did the finals, which took my soul out and any will to live twice a year, but every time I forced myself to pick up, put on a smile and enter a new semester.




I lost myself. When I moved to Bratislava, I had beautiful dreams about how I'll travel, take pictures, write. Discover new places. Meet people. But when I saw what journalism is all about and how far it is from what I really enjoy, when I saw how much my classmates love it and how they see themselves as reporters and editors, I was demotivated as never before. I didn't want to do absolutely anything. I liked being safely at home, lost in watching videos, serials, and movies that were my safe place and an escape from reality. This period was also significantly reflected in the blog, where I posted only minimally, the articles were impersonal and forcingly written. And I felt very sorry about it – I wanted to study journalism because I enjoyed writing a blog, but I suddenly neglected it.

I had no idea what to do for two years. I didn't want to tell anyone about it because I felt like a big failure. I'm the oldest in our family and I had said for many years that I want to be a dentist; but then I changed my mind. Back then I had the feeling that the whole family was disappointed with me (though I'm sure now that no one was disappointed) because who wouldn't want to have a doctor in the family? I assured everyone that medicine is not for me and journalism is the right solution. And now I should disappoint them again, because I hate this, too?

Instead, I told myself that everything will be fine. That it takes time. That I'll start to like it when I finally get into it. If I don't want to get up at three a. m. because the apartment building is on fire somewhere and I have to run there in order to ask the firefighters how the fire started; I don't want to wait three hours before the National Council to ask a member to tell me what they agreed on; I don't want to wait half a day in front some celebrity's house for three photos and a story about how to throw out rubbish; don't have to. I can still write about what I enjoy, right? I'll find a job in a magazine and try to combine my dreams with reality. As the semester passed, leaving school early made less and less sense – after a year it doesn't pay off anymore, because I missed the entrance exams... I'm already in the middle of my studies... I managed it for two years... one more semester.




If I had a chance to go back in time and make another decision, I don't know if I would. After all, in some way, I don't regret choosing journalism. Thanks to it, I learned a lot – about journalism, how difficult it is, about politics, about the world, about marketing. I became independent. I can take care of myself, cook, clean, tidy up. Talk with strangers. Fix what needs to be fixed. I know where to look for answers.

I've met many amazing people. I believe that my classmates who'll finish the school and choose this profession will be wonderful – and I'll proudly read their articles and watch reports from burning buildings. And I'll tell everyone that I know them. I found out that when a person wants, they can keep a relationship and even hundreds of kilometers won't change that. Also, that some friendships are not worth maintaining and only in specific situations will one find out what kind of people are around him. That not everyone is willing to help, advise, compromise. Change.

I found myself. It took two years and two months, but it happened. I found out my path. What I want to do in life. What I like. And I don't know if I'd found it out without journalism.




So what's the future like? I quit university for now. On Wednesday I successfully defended my bachelor thesis, I'm officially Bc. now and my uni journey came to an end. Maybe a month later I will regret my decision, I'll want to go back and continue studying. Maybe it'll be in a year. Maybe in ten. I don't know. I try to follow my heart that knows that school is not for me at the moment. If I want to change my title to Mgr., I can do it anytime.

I have a clear idea of what I'm going to do in the next few months. And although I'm not superstitious, I'm afraid that if I tell too many people about what I'm about to do and what my dream job is, then it won't happen and I'll be disappointed. So far, only those who are involved are aware of it; and when the moment comes and everything will be sure, I'll share it with you.


Ani sa mi nechce veriť, že tri roky zbehli tak rýchlo. Na jednu stranu mám pocit, že som na vysokej škole už celé nekonečno, no ak by mi kalendár neukazoval, že čas naozaj plynie tak rýchlo, popierala by som, že moje prijímacie skúšky či prvý deň v škole boli tak dávno. Presne si totiž pamätám, ako prebiehal prípravný kurz v apríli, kde som sedela na prijímačkách, s kým som sa zhovárala a ako veľmi som sa bála, či ako vyzeralo oficiálne otvorenie školského roka v aule a moja úplne prvá hodina.

Ale som veľmi rada, že je to celé za mnou. Boli to pomerne náročné tri roky. Nemôžem ich síce prirovnávať k štúdiu medicíny alebo iných odborov, o ktorých sa hovorí, že sú veľmi ťažké; no pre mňa to zložité najmä z psychického hľadiska.




Pokiaľ teda neviete, v septembri 2016 som začala študovať žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže som celý svoj dovtedajší život prežila v Prešove, sťahovania som sa trochu bála, ale prevyšoval to pocit nadšenia. A veľkých očakávaní.

Tie sa, ako inak, nesplnili. Mala som kadejaké predstavy o tom, aká úžasná a parádna bude výška. Predsa som sa sťahovala na druhý koniec Slovenska s dvoma najlepšími kamoškami, do bytu, ďaleko od rodičov, do nového mesta plného nových možností, bez nejakej večierky alebo kontroly. Asi ani nemusím hovoriť, že moje sny sa neuskutočnili – zrazu som zistila, že bývať sama nie je také ružové, ako sa zdá. Že veci sa v chladničke neobjavujú samy. Že si viem navariť ledva jedno jedlo a bojím sa komunikovať s cudzími ľuďmi. Že peniaze nerastú na stromoch a ak si budem chcieť niečo kúpiť, budem si najprv musieť zohnať prácu a zarobiť si na to.

Pomerne rýchlo som zistila, že žurnalistika nie je to, čo chcem v živote robiť. Teraz už ani neviem, prečo som sa vôbec rozhodla ju študovať a čo ma prinútilo podať si na ňu prihlášku. Všetkým okolo seba som ale hovorila, že som spokojná a baví ma to, lebo som sa akosi hanbila priznať si, že som spravila chybu.

Plynuli týždne, mesiace, semestre. Dostala som sa do stereotypu škola-práca-Prešov, ktorý ma síce pomaly ničil, lebo jednotlivé dni sa mi zlievali dokopy, cítila som sa ako uväznená v klietke, z ktorej nebolo cesty von; no zároveň ma to nútilo ísť ďalej. Fungovať. Existovať. Žiť zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. Po škole som šla domov, nerobila absolútne nič, čakala na večer, vyspala sa a na druhý deň spravila to isté. Cez víkend som bola v práci – ktorú som nenávidela, no potrebovala som nejaký stabilný príjem, lebo som nevedela žiť s pocitom, že sa totálne priživujem na rodičoch. Akosi som zvládla aj skúškové, ktoré zo mňa dvakrát do roka vysalo dušu a akúkoľvek vôľu žiť, no zakaždým som sa prinútila pozbierať sa, nahodiť úsmev a vstúpiť do nového semestra.




Stratila som samú seba. Keď som sa sťahovala do Bratislavy, mala som nádherné sny o tom, ako budem cestovať, fotiť, písať. Objavovať nové miesta. Spoznávať ľudí. No keď som videla, o čom vlastne žurnalistika je a ako ďaleko to má od toho, čo ma naozaj bavilo, keď som videla, ako baví mojich spolužiakov, ktorí vidia samých seba ako reportérov a redaktorov, bola som demotivovaná ako nikdy predtým. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič. Najradšej som bola v bezpečí domova, stratená v pozeraní videí, seriálov a filmov, ktoré boli útočiskom a únikom z reality. Výrazne sa toto obdobie prejavilo aj na blogu, kde som pridávala len minimálne, články boli neosobné a písané silene. A to ma mrzelo zo všetkého najviac – na žurnalistiku som išla preto, lebo ma bavilo písať blog, no zrazu som ho úplne zanedbávala.

Dva roky som vôbec nevedela, čo mám robiť. Nechcela som o tom nikomu hovoriť, pretože som sa cítila ako veľké zlyhanie. Som v našej rodine najstaršia a dlhé roky som hovorila o tom, ako zo mňa bude zubárka; no potom som si to rozmyslela. Už vtedy som mala pocit, že celá rodina je zo mňa sklamaná (hoci som si teraz istá, že určite nikto nebol sklamaný), pretože kto by nechcel mať v rodine lekára? Všetkých som vtedy ubezpečovala, že medicína nie je pre mňa a žurnalistika je to správne riešenie. A teraz som ich mala opäť sklamať tým, že ani toto ma nebaví?

Namiesto toho som hovorila samej sebe, že všetko bude v poriadku. Že to chce čas. Že ma to začne baviť, keď sa do toho trochu dostanem. Ak predsa nechcem vstávať o tretej ráno preto, že niekde horí bytovka a ja tam mám utekať preto, aby som sa povypytovala hasičov, ako vznikol požiar, nechcem čakať tri hodiny pred Národnou radou, aby som zastihla nejakého poslanca, nech mi povie, na čom sa dohodli, nechcem čakať pol dňa pred domom Adely Banášovej kvôli trom fotkám a príbehu o tom, ako chodí vyhadzovať smetie; nemusím. Veď stále môžem písať o tom, čo ma baví, nie? Nájdem si prácu v nejakom magazíne a skúsim skĺbiť moje sny so skutočnosťou. Ako plynuli semestre, odísť zo školy malo čoraz menší zmysel – po roku sa to predsa už neoplatí, veď som už zmeškala prijímačky... Už mám za sebou polovicu... Dva roky som zvládla, zvládnem aj tretí... Už len jeden semester.




Ak by som mala možnosť vrátiť sa v čase a spraviť iné rozhodnutie, neviem, či by som tak urobila. Koniec-koncov, istým spôsobom neľutujem, že som si žurnalistiku vybrala. Vďaka nej som sa veľa naučila – o novinárčine, o tom, aká náročná to je práca, o politike, o svete, o marketingu. Osamostatnila som sa. Viem sa postarať sama o seba, navariť si, upratať, vyprať. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Opraviť, čo treba. Viem, kde mám hľadať odpovede.

Spoznala som množstvo úžasných ľudí. Verím, že moji spolužiaci, ktorí dokončia školu a dajú sa na toto povolanie, budú úžasní – a ja hrdo budem čítať ich novinárske prejavy a pozerať reportáže z horiacich budov. A budem všetkým hovoriť, že ich poznám. Zistila som, že keď človek chce, vie udržať aj kontakty na diaľku a ani to, že niekoho delia stovky kilometrov nemusí nič zmeniť. Aj to, že niektoré priateľstvá sa neoplatí udržiavať a až v konkrétnych situáciách človek zistí, akí ľudia sú okolo neho. Že nie každý je ochotný pomôcť, poradiť, spraviť kompromis. Zmeniť sa.

Našla som samú seba. Trvalo to dva roky a dva mesiace, ale stalo sa. Zistila som, aká je moja cesta. Čo chcem v živote robiť. Čo ma baví. A neviem, či by som to zistila aj bez žurnalistiky.




Aká je teda budúcnosť? S vysokou školou nateraz končím. V stredu som úspešne obhájila moju bakalársku prácu, som už oficiálne Bc. a moja univerzitná cesta teda došla do konca. Možno už o mesiac budem ľutovať moje rozhodnutie, budem sa chcieť vrátiť a ďalej študovať. Možno to bude až o rok. Možno o desať. Neviem. Snažím sa nasledovať svoje srdce, ktoré vie, že škola momentálne nie je pre mňa. Ak budem chcieť svoj titul pred menom zmeniť na Mgr., kedykoľvek tak budem môcť spraviť.

Mám presnú predstavu o tom, čo budem robiť najbližších pár mesiacov. A hoci nie som poverčivá, mám strach z toho, že keď poviem príliš veľa ľuďom o tom, čo sa chystám urobiť a aké je moje vysnívané zamestnanie, nesplní sa a budem opäť sklamaná. Zatiaľ to vedia iba tí, ktorých sa to nejakým spôsobom týka; a až keď príde chvíľa, kedy všetko bude isté, podelím sa o to i s vami.


Animal testing is something that we're slowly leaving in the past. Many brands claim that they stopped testing their products or individual ingredients on living creatures, and the harsh conditions that are the reality for more than 115 million animals are becoming an interest to more and more people.

But this term is often misused and confused with others, or more so – many people aren't quite sure about what it means when products are cruelty-free, when they are vegan and when they are natural.




CRUELTY-FREE

Since 2004, in the European Union is a law under which cosmetic brands can't test products on animals; and this law was extended in 2013 by a regulation prohibiting the testing of used ingredients and substances. Companies cannot bypass the law by testing outside the EU and importing products either.

All cosmetic products that we find in drugstores or beauty stores are not tested on animals. However, the problem is that many brands sell their products in China, where animal testing is required for safety – and although the brand itself doesn't test their products, the company in charge of controlling all imported products is required to do so; which implies that these brands are actually tested and therefore can't be considered cruelty-free.


VEGAN-FRIENDLY

Vegan cosmetic products don't contain any substances and ingredients of animal origin – such as honey, beeswax, royal jelly, colours obtained by grinding insects, fish scales (used in eye shadows), animal fats and so on. Thus, products that are labeled as vegan don't contain components from live or dead animals.


NATURAL BEAUTY

Natural beauty products don't contain any synthetic substances. This doesn't mean that all ingredients are organic, non-toxic or irritating – although brands producing only natural cosmetics focus on ensuring that products meet the highest standards. Under natural beauty falls also clean natural beauty that doesn't contain any coloring agents, formaldehyde, parabens or perfumes. But natural cosmetics can also use animal products such as beeswax, milk or honey.




CERTIFICATES

Look for certificate labels on the products to ensure that products and brands aren't tested on animals or they're vegan friendly. The best are:

  • Leaping Bunny – these brands don't test products or ingredients on animals, nor do they sell their products in China,
  • Vegan Society – the certificate ensures that products don't contain any animal ingredients,
  • Soil Association – products don't contain genetically modified ingredients, phthalates, synthetic substances, controversial chemicals, parabens, dyes or fragrances.

However, the fact that a brand doesn't have a certificate doesn't mean that we shouldn't trust them when they claim that they don't test on animals. The certification process takes several months, is quite hard and, of course, they have to pay for it; and thus it's much easier for many manufacturers to write that they're cruelty-free, use only vegan or natural substances than to pay for a certification. Blind believing is also not the best. If you're not sure whether a brand is testing on animals, check the Cruelty-Free Kitty page; if you want to know if all the ingredients are vegan, check the composition (which is either on the product or on their site) – if you don't know what the ingredient even is and where it comes from, I recommend biooo.cz. It's in Czech, but you can easily translate it!


Testovanie na zvieratách je niečo, čo pomaly nechávame v minulosti. Mnohé značky prehlasujú, že prestávajú testovať svoje produkty alebo jednotlivé zložky na živých tvoroch, a kruté podmienky, ktoré sú realitou pre viac ako 115 miliónov zvierat, začínajú zaujímať čoraz viac ľudí.

No tento pojem je často nesprávne používaný a zamieňa sa s inými, respektíve mnohí ľudia nemajú úplne jasne v tom, čo znamená, keď sú produkty netestované, keď sú vegánske a keď sú prírodné.




NETESTOVANÁ NA ZVIERATÁCH

V Európskej únii platí od roku 2004 zákon, podľa ktorého nesmú kozmetické značky testovať produkty na zvieratách; a tento zákon bol v roku 2013 rozšírený o nariadenie zakazujúce testovať aj používané zložky a látky. Spoločnosti nemôžu obísť zákon ani tým, že budú testovať mimo EÚ a výrobky dovážať.

Všetky kozmetické produkty, ktoré nájdeme v drogériách alebo takto zameraných obchodoch, sú netestované. Avšak problém je v tom, že mnohé značky predávajú svoj tovar aj v Číne, kde je testovanie na zvieratách vyžadované v rámci bezpečnosti – a teda hoci samotná značka produkty netestuje, spoločnosť poverená kontrolou všetkých dovážaných produktov to má za povinnosť; z čoho vyplýva, že tieto značky sú testované a nepovažujú sa za cruelty-free.


VEGÁNSKA KOZMETIKA

Vegánske kozmetické produkty neobsahujú žiadne látky a zložky živočíšneho pôvodu – ako je med, včelí vosk, materská kašička, farby získavané mletím hmyzu, rybie šupiny (používajú sa v očných tieňoch), živočíšne tuky a podobne. Výrobky, ktoré sú označené ako vegánske, teda neobsahujú zložky zo živých alebo mŕtvych zvierat.


PRÍRODNÁ KOZMETIKA

Prírodná kozmetika neobsahuje žiadne syntetické látky. To síce neznamená, že sú všetky zložky organické, netoxické alebo nedráždia – i keď značky vyrábajúce iba prírodnú kozmetiku sa sústredia na to, aby produkty spĺňali najvyššie štandardy. Pod prírodnú kozmetiku patrí aj čistá prírodná kozmetika, ktorá nepoužíva žiadne farbivá, formaldehyd, parabény alebo parfumy. Prírodná kozmetika ale môže používať aj živočíšne produkty ako je včelí vosk, mlieko alebo med.




CERTIFIKÁTY

Na produktoch teda hľadajte certifikáty, ktoré zaručia, že výrobky a značky netestujú na zvieratách alebo sú vegánske. Tie najlepšie sú:

  • Leaping Bunny – tieto značky netestujú na zvieratách ani produkty, ani zložky, a ani nepredávajú svoje produkty v Číne,
  • Vegan Society – certifikát zaručuje, že produkty neobsahujú žiadne živočíšne zložky,
  • Soil Association – produkty neobsahujú geneticky upravené zložky, ftaláty, syntetické látky, kontroverzné chemikálie, parabény, farbivá alebo vône.

Avšak to, že nejaká značka nemá certifikát, neznamená, že nemáme veriť ich prehláseniu, že netestujú na zvieratách. Proces certifikovania trvá niekoľko mesiacov, je pomerne náročný a, samozrejme, sa zaň platí; a teda je pre mnohých výrobcov oveľa jednoduchšie napísať, že netestujú, používajú iba vegánske alebo prírodné látky, ako si platiť za certifikáciu. Slepo veriť tiež nie je najlepšie. Ak si nie ste istí, či značka testuje na zvieratách, pozrite si stránku Cruelty-Free Kitty, ak chcete vedieť, či sú všetky zložky vegánske, skontrolujte zloženie (ktoré je buď na produkte alebo na ich stránke) – ak neviete, čo daná zložka vôbec je a odkiaľ pochádza, odporúčam biooo.cz.

Monday, May 27, 2019

CRUELTY-FREE, VEGAN vs. NATURAL BEAUTY



Animal testing is something that we're slowly leaving in the past. Many brands claim that they stopped testing their products or individual ingredients on living creatures, and the harsh conditions that are the reality for more than 115 million animals are becoming an interest to more and more people.

But this term is often misused and confused with others, or more so – many people aren't quite sure about what it means when products are cruelty-free, when they are vegan and when they are natural.




CRUELTY-FREE

Since 2004, in the European Union is a law under which cosmetic brands can't test products on animals; and this law was extended in 2013 by a regulation prohibiting the testing of used ingredients and substances. Companies cannot bypass the law by testing outside the EU and importing products either.

All cosmetic products that we find in drugstores or beauty stores are not tested on animals. However, the problem is that many brands sell their products in China, where animal testing is required for safety – and although the brand itself doesn't test their products, the company in charge of controlling all imported products is required to do so; which implies that these brands are actually tested and therefore can't be considered cruelty-free.


VEGAN-FRIENDLY

Vegan cosmetic products don't contain any substances and ingredients of animal origin – such as honey, beeswax, royal jelly, colours obtained by grinding insects, fish scales (used in eye shadows), animal fats and so on. Thus, products that are labeled as vegan don't contain components from live or dead animals.


NATURAL BEAUTY

Natural beauty products don't contain any synthetic substances. This doesn't mean that all ingredients are organic, non-toxic or irritating – although brands producing only natural cosmetics focus on ensuring that products meet the highest standards. Under natural beauty falls also clean natural beauty that doesn't contain any coloring agents, formaldehyde, parabens or perfumes. But natural cosmetics can also use animal products such as beeswax, milk or honey.




CERTIFICATES

Look for certificate labels on the products to ensure that products and brands aren't tested on animals or they're vegan friendly. The best are:

  • Leaping Bunny – these brands don't test products or ingredients on animals, nor do they sell their products in China,
  • Vegan Society – the certificate ensures that products don't contain any animal ingredients,
  • Soil Association – products don't contain genetically modified ingredients, phthalates, synthetic substances, controversial chemicals, parabens, dyes or fragrances.

However, the fact that a brand doesn't have a certificate doesn't mean that we shouldn't trust them when they claim that they don't test on animals. The certification process takes several months, is quite hard and, of course, they have to pay for it; and thus it's much easier for many manufacturers to write that they're cruelty-free, use only vegan or natural substances than to pay for a certification. Blind believing is also not the best. If you're not sure whether a brand is testing on animals, check the Cruelty-Free Kitty page; if you want to know if all the ingredients are vegan, check the composition (which is either on the product or on their site) – if you don't know what the ingredient even is and where it comes from, I recommend biooo.cz. It's in Czech, but you can easily translate it!


Testovanie na zvieratách je niečo, čo pomaly nechávame v minulosti. Mnohé značky prehlasujú, že prestávajú testovať svoje produkty alebo jednotlivé zložky na živých tvoroch, a kruté podmienky, ktoré sú realitou pre viac ako 115 miliónov zvierat, začínajú zaujímať čoraz viac ľudí.

No tento pojem je často nesprávne používaný a zamieňa sa s inými, respektíve mnohí ľudia nemajú úplne jasne v tom, čo znamená, keď sú produkty netestované, keď sú vegánske a keď sú prírodné.




NETESTOVANÁ NA ZVIERATÁCH

V Európskej únii platí od roku 2004 zákon, podľa ktorého nesmú kozmetické značky testovať produkty na zvieratách; a tento zákon bol v roku 2013 rozšírený o nariadenie zakazujúce testovať aj používané zložky a látky. Spoločnosti nemôžu obísť zákon ani tým, že budú testovať mimo EÚ a výrobky dovážať.

Všetky kozmetické produkty, ktoré nájdeme v drogériách alebo takto zameraných obchodoch, sú netestované. Avšak problém je v tom, že mnohé značky predávajú svoj tovar aj v Číne, kde je testovanie na zvieratách vyžadované v rámci bezpečnosti – a teda hoci samotná značka produkty netestuje, spoločnosť poverená kontrolou všetkých dovážaných produktov to má za povinnosť; z čoho vyplýva, že tieto značky sú testované a nepovažujú sa za cruelty-free.


VEGÁNSKA KOZMETIKA

Vegánske kozmetické produkty neobsahujú žiadne látky a zložky živočíšneho pôvodu – ako je med, včelí vosk, materská kašička, farby získavané mletím hmyzu, rybie šupiny (používajú sa v očných tieňoch), živočíšne tuky a podobne. Výrobky, ktoré sú označené ako vegánske, teda neobsahujú zložky zo živých alebo mŕtvych zvierat.


PRÍRODNÁ KOZMETIKA

Prírodná kozmetika neobsahuje žiadne syntetické látky. To síce neznamená, že sú všetky zložky organické, netoxické alebo nedráždia – i keď značky vyrábajúce iba prírodnú kozmetiku sa sústredia na to, aby produkty spĺňali najvyššie štandardy. Pod prírodnú kozmetiku patrí aj čistá prírodná kozmetika, ktorá nepoužíva žiadne farbivá, formaldehyd, parabény alebo parfumy. Prírodná kozmetika ale môže používať aj živočíšne produkty ako je včelí vosk, mlieko alebo med.




CERTIFIKÁTY

Na produktoch teda hľadajte certifikáty, ktoré zaručia, že výrobky a značky netestujú na zvieratách alebo sú vegánske. Tie najlepšie sú:

  • Leaping Bunny – tieto značky netestujú na zvieratách ani produkty, ani zložky, a ani nepredávajú svoje produkty v Číne,
  • Vegan Society – certifikát zaručuje, že produkty neobsahujú žiadne živočíšne zložky,
  • Soil Association – produkty neobsahujú geneticky upravené zložky, ftaláty, syntetické látky, kontroverzné chemikálie, parabény, farbivá alebo vône.

Avšak to, že nejaká značka nemá certifikát, neznamená, že nemáme veriť ich prehláseniu, že netestujú na zvieratách. Proces certifikovania trvá niekoľko mesiacov, je pomerne náročný a, samozrejme, sa zaň platí; a teda je pre mnohých výrobcov oveľa jednoduchšie napísať, že netestujú, používajú iba vegánske alebo prírodné látky, ako si platiť za certifikáciu. Slepo veriť tiež nie je najlepšie. Ak si nie ste istí, či značka testuje na zvieratách, pozrite si stránku Cruelty-Free Kitty, ak chcete vedieť, či sú všetky zložky vegánske, skontrolujte zloženie (ktoré je buď na produkte alebo na ich stránke) – ak neviete, čo daná zložka vôbec je a odkiaľ pochádza, odporúčam biooo.cz.


Food waste is a huge problem in the world; and also is one of the stupidest. How is it possible that we meet almost every day people who dig in the rubbish bins, with photos and videos of children who are dying of starvation, while we have no problem throwing a banana into the bin when the first brown spot appears on it?

Nobody talks about food waste. And yet, the amount of food we throw away every year is a breathtakingly high number. But how did this whole problem arise? And especially – how to prevent it?


Source: HERE. The picture is cropped and edited.


Of course, the root of this problem is in us – people. And in the fact that we have created incredibly high standards. If each of us had to choose between a beautiful red apple and a one that is bruised in one small place, without thinking would we take the one without any damage without thinking. Why? We know that the only thing that happened to the apple was that it fell somewhere – and that little spot doesn't affect its taste or quality in any way.


HOW MUCH FOOD DO WE THROW OUT?

Every year, we throw out 1.3 billion tons of food worldwide. Yes, billions. It's up to 89 million tons in the European Union. Only in Slovakia – 900 000 tons. This means that each person in Slovakia throws out about half a kilogram every day. And 715,000 people in Slovakia live on the poverty line.

This amount represents one third; according to some sources up to 40% of all food grown and produced. And it's up to four times more than it's necessary to feed all the people in the world who are suffering from hunger. Do you see how big this problem is?


WHY DO WE THROW OUT?

Because we want the food to be perfect. No strange coloring, no bruises, no weird shapes. Everything has to follow strict rules. We only throw out bananas because they don't have the necessary curvature. Isn't that stupid? It seems as yes, but this is how it works because we ourselves have compelled companies to implement such rules. No one will buy a carrot that is unconventionally curved, too small or too large, which has the slightest damage. Therefore, such food doesn't even arrive at supermarkets – it would only take up necessary space.

Wasting is not just about fruits and vegetables. Nobody buys dried pastries. A canned food that is crushed on the side after being hit by another can when it was transported. Carton of milk with a hollow in the corner. All products damaged in any way go straight to the rubbish bin. And, of course, they are followed by those who end their expiry date because there was not enough interest in them. The shelves in stores must be perfect.




WHO THROWS OUT FOOD?

First of all, the supermarkets. If food doesn't meet all the requirements, it goes away because no one buys it. If someone in the shop damages it (it falls to the ground, gets bruised), out. If the expiration date ends, or simply people aren't interested in the product, and thus it takes up space on the shelf, it's also out.

Restaurants, canteens and so on waste as well – especially because people don't eat everything they have on the plate. And of course, households waste food. Because we can't shop. Food is super cheap, so no one feels sorry if they have to throw out a molded apple or a day old, stale roll. For six cents we'll buy another one. And yesterday ended "best before" date? Immediatelly into the bin, we don't want to rish that such chocolate could kill us. Hardly anyone knows that "expiration date" means that you shouldn't consume the product after the given date (this applies mainly to processed packaged products that belong to the refrigerator – such as cheeses, yoghurts, spreads, and so on because they will go wrong); while "best before" is a recommendation. Best. So until then, the food is one hundred percent okay, after that the manufacturer can no longer guarantee it. But it's edible. And nothingwill happen to you.


HOW TO NOT WASTE?

Each of us can contribute to making less food end up in the landfill.


  • Buy damaged. If you're afraid of dying when you eat that bruised part of an apple, cut it off. It's still less waste than if it were to be thrown out completely. And believe me, a yogurt with a small dent in the lower corner of the jar won't affect its taste.
  • Have a list. Before you go to the store, see what you really need. On the one hand, you won't forget anything, but it won't happen that you buy too much. Also, learn how to build meal plan for each week – to know in advance what you will cook and eat.
  • Only what you need. Not all discounts pay off. Before you throw five kilos of oranges into your basket, consider whether you'll really eat them. Otherwise they end up in the bin.
  • Learn how to store food. Some foods belong to the refrigerator, others are better off on the counter top, others need a cool and dark place.
  • In the freezer. First of all, I'm challenging you to eat everything that you store in the freezer this month – and you'll certainly find all the treasures you've forgotten about. By cleaning out this place, you get the storage space where goes everything with the expiration date coming up – from bread to canned beans.


We have to learn to appreciate food. Because not everyone has access to it – and not in the quality like us. Next time you shop, try to put one thing in your basket which you otherwise wouldn't. Maybe it doesn't seem to be a lot, but even a small step can make a big difference.


Vyhadzovanie jedla je obrovským problémom sveta; a tiež je jeden z najhlúpejších. Ako je predsa možné, že sa takmer denne stretávame s ľuďmi, ktorí sa hrabú v odpadkových košoch, s fotografiami a videami detí, ktoré umierajú na vyhladovanie, zatiaľ čo my nemáme najmenší problém vyhodiť do koša banán, keď sa na ňom objaví prvý hnedý fľak?

O plytvaní jedlom nikto nehovorí. A pritom množstvo potravín, ktoré ročne vyhodíme, predstavuje až závratne vysoké čísla. Ako ale vznikol celý tento problém? A hlavne – ako mu predísť?


Zdroj: TU. Obrázok je orezaný a upravený.


Samozrejme, že koreň celého tohto problému je v nás – ľuďoch. A v tom, že sme si vytvorili neuveriteľne vysoké štandardy. Ak by si každý z nás mal vybrať medzi krásnym červeným jablkom a takým, ktoré je na jednom malom mieste obité, bez premýšľania by sme hneď vzali to bez poškodenia. Prečo? Pri tom vieme, že jediné, čo sa tomu jablku stalo, bolo to, že niekam spadlo – a to malé obitie nijakým spôsobom neovplyvňuje jeho chuť či kvalitu.


KOĽKO JEDLA VYHADZUJEME?

Každý rok na celom svete vyhodíme 1.3 miliardy ton potravín. Áno miliardy. V Európskej únii je to až 89 miliónov ton. Iba na Slovensku 900 000 ton. To znamená, že každý z nás vyhodí okolo pol kilogramu každý deň. A to 715 000 ľudí na Slovensku žije na hranici chudoby.

Toto množstvo predstavuje tretinu, podľa niektorých zdrojov až 40% všetkého vypestovaného a vyprodukovaného jedla. A je až štyrikrát viac, ako je potrebné na zasýtenie všetkých ľudí na svete, ktorí trpia hladom. Už vidíte, aký veľký je to problém?


PREČO VYHADZUJEME?

Lebo jedlo chceme dokonalé. Žiadne čudné zafarbenie, žiadne obitie, žiadne divné tvary. Všetko musí byť podľa prísnych predpisov. Vyhadzujeme banány iba preto, pretože nemajú potrebné zakrivenie. Nie je to hlúpe? Zdá sa že áno, ale takto to funguje preto, pretože my sami sme prinútili spoločnosti, aby zaviedli takéto pravidlá. Nikto si totiž nekúpi mrkvu, ktorá je netradične zakrivená, príliš malá alebo príliš veľká, ktorá má čo i len najmenšie poškodenie. Preto takéto jedlo do supermarketov ani nedorazí – veď by iba zbytočne zaberalo miesto.

Vyhadzovanie sa netýka iba ovocia a zeleniny. Nikto si predsa nekúpi obschnuté pečivo. Konzervu, ktorá je na boku preliačená po náraze od inej konzervy, keď ich prevážali. Kartón mlieka s priehlbinou v rohu. Všetky akokoľvek poškodené produkty putujú rovno do kontajneru. A samozrejme, nasledujú ich aj tie, ktorým sa končí dátum spotreby, pretože o nich nebol dostatočný záujem. Pulty predsa musia byť tip-top.




KTO JEDLO VYHADZUJE?

V prvom rade to sú supermarkety. Ak jedlo nespĺňa všetky požiadavky, ide preč, pretože si ho nikto nekúpi. Ak ho niekto v obchode poškodí (spadne na zem, obije sa), preč. Ak skončí dátum spotreby alebo jednoducho nie je o produkt záujem, a teda zaberá miesto na regáli, tiež preč.

Plytvajú aj reštaurácie, jedálne a podobne – hlavne preto, lebo ľudia nedojedia všetko, čo majú na tanieri. A samozrejme, plytvajú domácnosti. Lebo nevieme nakupovať. Potraviny sú super lacné, preto nikoho ani len nezamrzí, keď musí hodiť do koša splesneté jablko alebo deň starý, stvrdnutý rožok. Za šesť centov si predsa kúpime ďalší. A včera skončila minimálna trvanlivosť? Okamžite do koša, veď predsa nebudeme riskovať, že by nás takáto čokoláda mohla zabiť. Málokto totiž vie, že "spotrebujte do" znamená, že po danom dátume by ste výrobok už nemali konzumovať (týka sa to hlavne spracovaných balených produktov, ktoré patria do chladničky – ako sú syry, jogurty, nátierky a podobne, pretože sa potom pokazia), zatiaľ čo "minimálna trvanlivosť" je skôr odporúčanie. Minimálna. Teda dovtedy je jedlo na sto percent v poriadku, potom to už výrobca nemôže zaručiť. Ale je to jedlé. A nič sa vám nestane.


AKO NEVYHADZOVAŤ?

Každý z nás môže prispieť k tomu, aby na skládke končilo menej jedla.

  • Kúp poškodené. Ak sa bojíte, že umriete, keď zjete tú obitú časť jablka, odrežte ju. Stále je to menej odpadu, ako keby ho mali vyhodiť úplne celé. A verte mi, jogurt s malou priehlbinou v dolnom rohu téglika nijako neovplyvní jeho chuť.
  • Maj zoznam. Ešte pred tým, než sa vyberiete do obchodu, pozrite, čo vám naozaj treba. Jednak na nič nezabudnete, ale hlavne sa nestane, že toho kúpite príliš veľa. Tiež sa naučte zostaviť si na každý týždeň jedálniček – nech dopredu viete, čo budete variť a jesť.
  • Len to, čo treba. Nie všetky zľavy sa vyplatia. Skôr, než do košíka hodíte päť kíl pomarančov sa zamyslite nad tým, či ich naozaj zjete. Inak zbytočne skončia v koši.
  • Nauč sa skladovať. Niektoré potraviny patria do chladničky, iným sa lepšie darí na linke, iné potrebujú chladné a tmavé miesto.
  • Do mrazničky. V prvom rade vám dávam výzvu, aby ste tento mesiac zjedli všetko, čo v mrazničke skladujete – a určite tam nájdete kadejaké poklady, na ktoré ste už zabudli. Tým, že uvoľníte toto miesto, získate úložný priestor, kam poputuje všetko, čomu sa blíži dátum spotreby – od chleba až po fazuľu v konzerve.


Musíme sa naučiť vážiť si jedlo. Lebo nie každý má k nemu prístup – a už vôbec nie v takej kvalite ako my. Skúste pri najbližšom nákupe hodiť do košíka aj jednu potravinu, ktorú by ste si inak nevzali. Možno sa to nezdá byť veľa, ale aj takýto malý krok vie spraviť veľký rozdiel.

Friday, May 24, 2019

REDUCE FOOD WASTE



Food waste is a huge problem in the world; and also is one of the stupidest. How is it possible that we meet almost every day people who dig in the rubbish bins, with photos and videos of children who are dying of starvation, while we have no problem throwing a banana into the bin when the first brown spot appears on it?

Nobody talks about food waste. And yet, the amount of food we throw away every year is a breathtakingly high number. But how did this whole problem arise? And especially – how to prevent it?


Source: HERE. The picture is cropped and edited.


Of course, the root of this problem is in us – people. And in the fact that we have created incredibly high standards. If each of us had to choose between a beautiful red apple and a one that is bruised in one small place, without thinking would we take the one without any damage without thinking. Why? We know that the only thing that happened to the apple was that it fell somewhere – and that little spot doesn't affect its taste or quality in any way.


HOW MUCH FOOD DO WE THROW OUT?

Every year, we throw out 1.3 billion tons of food worldwide. Yes, billions. It's up to 89 million tons in the European Union. Only in Slovakia – 900 000 tons. This means that each person in Slovakia throws out about half a kilogram every day. And 715,000 people in Slovakia live on the poverty line.

This amount represents one third; according to some sources up to 40% of all food grown and produced. And it's up to four times more than it's necessary to feed all the people in the world who are suffering from hunger. Do you see how big this problem is?


WHY DO WE THROW OUT?

Because we want the food to be perfect. No strange coloring, no bruises, no weird shapes. Everything has to follow strict rules. We only throw out bananas because they don't have the necessary curvature. Isn't that stupid? It seems as yes, but this is how it works because we ourselves have compelled companies to implement such rules. No one will buy a carrot that is unconventionally curved, too small or too large, which has the slightest damage. Therefore, such food doesn't even arrive at supermarkets – it would only take up necessary space.

Wasting is not just about fruits and vegetables. Nobody buys dried pastries. A canned food that is crushed on the side after being hit by another can when it was transported. Carton of milk with a hollow in the corner. All products damaged in any way go straight to the rubbish bin. And, of course, they are followed by those who end their expiry date because there was not enough interest in them. The shelves in stores must be perfect.




WHO THROWS OUT FOOD?

First of all, the supermarkets. If food doesn't meet all the requirements, it goes away because no one buys it. If someone in the shop damages it (it falls to the ground, gets bruised), out. If the expiration date ends, or simply people aren't interested in the product, and thus it takes up space on the shelf, it's also out.

Restaurants, canteens and so on waste as well – especially because people don't eat everything they have on the plate. And of course, households waste food. Because we can't shop. Food is super cheap, so no one feels sorry if they have to throw out a molded apple or a day old, stale roll. For six cents we'll buy another one. And yesterday ended "best before" date? Immediatelly into the bin, we don't want to rish that such chocolate could kill us. Hardly anyone knows that "expiration date" means that you shouldn't consume the product after the given date (this applies mainly to processed packaged products that belong to the refrigerator – such as cheeses, yoghurts, spreads, and so on because they will go wrong); while "best before" is a recommendation. Best. So until then, the food is one hundred percent okay, after that the manufacturer can no longer guarantee it. But it's edible. And nothingwill happen to you.


HOW TO NOT WASTE?

Each of us can contribute to making less food end up in the landfill.


  • Buy damaged. If you're afraid of dying when you eat that bruised part of an apple, cut it off. It's still less waste than if it were to be thrown out completely. And believe me, a yogurt with a small dent in the lower corner of the jar won't affect its taste.
  • Have a list. Before you go to the store, see what you really need. On the one hand, you won't forget anything, but it won't happen that you buy too much. Also, learn how to build meal plan for each week – to know in advance what you will cook and eat.
  • Only what you need. Not all discounts pay off. Before you throw five kilos of oranges into your basket, consider whether you'll really eat them. Otherwise they end up in the bin.
  • Learn how to store food. Some foods belong to the refrigerator, others are better off on the counter top, others need a cool and dark place.
  • In the freezer. First of all, I'm challenging you to eat everything that you store in the freezer this month – and you'll certainly find all the treasures you've forgotten about. By cleaning out this place, you get the storage space where goes everything with the expiration date coming up – from bread to canned beans.


We have to learn to appreciate food. Because not everyone has access to it – and not in the quality like us. Next time you shop, try to put one thing in your basket which you otherwise wouldn't. Maybe it doesn't seem to be a lot, but even a small step can make a big difference.


Vyhadzovanie jedla je obrovským problémom sveta; a tiež je jeden z najhlúpejších. Ako je predsa možné, že sa takmer denne stretávame s ľuďmi, ktorí sa hrabú v odpadkových košoch, s fotografiami a videami detí, ktoré umierajú na vyhladovanie, zatiaľ čo my nemáme najmenší problém vyhodiť do koša banán, keď sa na ňom objaví prvý hnedý fľak?

O plytvaní jedlom nikto nehovorí. A pritom množstvo potravín, ktoré ročne vyhodíme, predstavuje až závratne vysoké čísla. Ako ale vznikol celý tento problém? A hlavne – ako mu predísť?


Zdroj: TU. Obrázok je orezaný a upravený.


Samozrejme, že koreň celého tohto problému je v nás – ľuďoch. A v tom, že sme si vytvorili neuveriteľne vysoké štandardy. Ak by si každý z nás mal vybrať medzi krásnym červeným jablkom a takým, ktoré je na jednom malom mieste obité, bez premýšľania by sme hneď vzali to bez poškodenia. Prečo? Pri tom vieme, že jediné, čo sa tomu jablku stalo, bolo to, že niekam spadlo – a to malé obitie nijakým spôsobom neovplyvňuje jeho chuť či kvalitu.


KOĽKO JEDLA VYHADZUJEME?

Každý rok na celom svete vyhodíme 1.3 miliardy ton potravín. Áno miliardy. V Európskej únii je to až 89 miliónov ton. Iba na Slovensku 900 000 ton. To znamená, že každý z nás vyhodí okolo pol kilogramu každý deň. A to 715 000 ľudí na Slovensku žije na hranici chudoby.

Toto množstvo predstavuje tretinu, podľa niektorých zdrojov až 40% všetkého vypestovaného a vyprodukovaného jedla. A je až štyrikrát viac, ako je potrebné na zasýtenie všetkých ľudí na svete, ktorí trpia hladom. Už vidíte, aký veľký je to problém?


PREČO VYHADZUJEME?

Lebo jedlo chceme dokonalé. Žiadne čudné zafarbenie, žiadne obitie, žiadne divné tvary. Všetko musí byť podľa prísnych predpisov. Vyhadzujeme banány iba preto, pretože nemajú potrebné zakrivenie. Nie je to hlúpe? Zdá sa že áno, ale takto to funguje preto, pretože my sami sme prinútili spoločnosti, aby zaviedli takéto pravidlá. Nikto si totiž nekúpi mrkvu, ktorá je netradične zakrivená, príliš malá alebo príliš veľká, ktorá má čo i len najmenšie poškodenie. Preto takéto jedlo do supermarketov ani nedorazí – veď by iba zbytočne zaberalo miesto.

Vyhadzovanie sa netýka iba ovocia a zeleniny. Nikto si predsa nekúpi obschnuté pečivo. Konzervu, ktorá je na boku preliačená po náraze od inej konzervy, keď ich prevážali. Kartón mlieka s priehlbinou v rohu. Všetky akokoľvek poškodené produkty putujú rovno do kontajneru. A samozrejme, nasledujú ich aj tie, ktorým sa končí dátum spotreby, pretože o nich nebol dostatočný záujem. Pulty predsa musia byť tip-top.




KTO JEDLO VYHADZUJE?

V prvom rade to sú supermarkety. Ak jedlo nespĺňa všetky požiadavky, ide preč, pretože si ho nikto nekúpi. Ak ho niekto v obchode poškodí (spadne na zem, obije sa), preč. Ak skončí dátum spotreby alebo jednoducho nie je o produkt záujem, a teda zaberá miesto na regáli, tiež preč.

Plytvajú aj reštaurácie, jedálne a podobne – hlavne preto, lebo ľudia nedojedia všetko, čo majú na tanieri. A samozrejme, plytvajú domácnosti. Lebo nevieme nakupovať. Potraviny sú super lacné, preto nikoho ani len nezamrzí, keď musí hodiť do koša splesneté jablko alebo deň starý, stvrdnutý rožok. Za šesť centov si predsa kúpime ďalší. A včera skončila minimálna trvanlivosť? Okamžite do koša, veď predsa nebudeme riskovať, že by nás takáto čokoláda mohla zabiť. Málokto totiž vie, že "spotrebujte do" znamená, že po danom dátume by ste výrobok už nemali konzumovať (týka sa to hlavne spracovaných balených produktov, ktoré patria do chladničky – ako sú syry, jogurty, nátierky a podobne, pretože sa potom pokazia), zatiaľ čo "minimálna trvanlivosť" je skôr odporúčanie. Minimálna. Teda dovtedy je jedlo na sto percent v poriadku, potom to už výrobca nemôže zaručiť. Ale je to jedlé. A nič sa vám nestane.


AKO NEVYHADZOVAŤ?

Každý z nás môže prispieť k tomu, aby na skládke končilo menej jedla.

  • Kúp poškodené. Ak sa bojíte, že umriete, keď zjete tú obitú časť jablka, odrežte ju. Stále je to menej odpadu, ako keby ho mali vyhodiť úplne celé. A verte mi, jogurt s malou priehlbinou v dolnom rohu téglika nijako neovplyvní jeho chuť.
  • Maj zoznam. Ešte pred tým, než sa vyberiete do obchodu, pozrite, čo vám naozaj treba. Jednak na nič nezabudnete, ale hlavne sa nestane, že toho kúpite príliš veľa. Tiež sa naučte zostaviť si na každý týždeň jedálniček – nech dopredu viete, čo budete variť a jesť.
  • Len to, čo treba. Nie všetky zľavy sa vyplatia. Skôr, než do košíka hodíte päť kíl pomarančov sa zamyslite nad tým, či ich naozaj zjete. Inak zbytočne skončia v koši.
  • Nauč sa skladovať. Niektoré potraviny patria do chladničky, iným sa lepšie darí na linke, iné potrebujú chladné a tmavé miesto.
  • Do mrazničky. V prvom rade vám dávam výzvu, aby ste tento mesiac zjedli všetko, čo v mrazničke skladujete – a určite tam nájdete kadejaké poklady, na ktoré ste už zabudli. Tým, že uvoľníte toto miesto, získate úložný priestor, kam poputuje všetko, čomu sa blíži dátum spotreby – od chleba až po fazuľu v konzerve.


Musíme sa naučiť vážiť si jedlo. Lebo nie každý má k nemu prístup – a už vôbec nie v takej kvalite ako my. Skúste pri najbližšom nákupe hodiť do košíka aj jednu potravinu, ktorú by ste si inak nevzali. Možno sa to nezdá byť veľa, ale aj takýto malý krok vie spraviť veľký rozdiel.


The phrase "slow fashion", or more so that we shouldn't support fast fashion, has been appearing more often in recent months. More and more people are beginning to realize that the way we buy clothes and even what clothes we wear, who sewed it, from what fabric and under what conditions, is not only unsustainable, but harmful to the planet, to our health and to the people from developing countries working for fast fashion chains.

But the problem in Slovakia is that we don't have many options – or at least it seems like it. In the choice between cheap low-quality clothing that's impregnated with God knows what chemicals, and a quality piece that lasts for years, many would prefer the second option. But where to get such clothes? Don't even look for sustainable brands in big shopping malls; and we can't ignote the fact that ethically produced clothing is several times more expensive – the ordinary Slovak living on a regular salary cannot afford to spend 150 euros for one pair of jeans or half of it for a T-shirt. Moreover, clothing has become a way of expression and thanks to it we can show who we are.

So how to support slow fashion and don't spend half of your salary on two new pieces of clothing, keeping your style and showing creativity?




SECOND-HAND

Many people are not very keen on them and not everyone has the time to dig for two hours between shelves to find a piece they like and that fits well, but they are a great way to limit fast fashion. Trends are always repeating themseves, so in thrift stores you'll surely find pieces that are "in" right now, but at a much lower price than in the "regular" shops. Not only will you save money, but you'll also buy clothes that are already in circulation (and thus reduce the demand for new pieces).

Thrift stores don't have to be smelly and dirty – and a good example is Nosene in Slovakia, which sells used or unworn clothing, which smells good, is clean and nicely presented. And you'll surely find a similar store in your area as well. Or use depop!


SWAPS

Even in Slovakia, the popularity of swaps grew by a lot; and in our capital city they are organized every month. The concept of them is simple – bring your clean and undamaged clothes and walk off with new ones; which is not actually new because someone else brought it. It's an easy way to exchange clothes and evoke a sense of shopping.




ETHICAL BRANDS

Thanks to thrifting and swaps, you'll find interesting clothes that have a story behind hem and help to express who you are. But there are pieces that are the base of the wardrobe and we wear them much more often – such as blue or black jeans, monochrome T-shirts, a black dress, a white blouse or a shirt. And it's worth investing in such basic pieces – you pay for quality, thanks to that they'll last much longer without losing their shape. I would like to focus on what brands are dedicated to producing ethical and sustainable clothing in a separate article because it's for longer.

But the easiest way how to not support fast fashion chains is to stop shopping in them - or at least to minimize your purchases. Shopping has become a free-time activity. With new collections every week, "lucrative" sales and coupons, and ads, the stores force us to buy new and new clothes again and again. Avoiding them is much easier than you think; and once you set yourself to think that you won't buy anything new until you need it, it's harder to break it.

You can also try a capsule wardrobe – which consists of thirty-three pieces that you wear during one full season. Thanks to it you won't feel the need to buy new clothes. If you are more interested in this topic or have not read about it yet, you can find out more in this article, where are more details; an on this link you'll learn how to create a capsule wardrobe.


Slovné spojenie "pomalá móda", respektíve to, že nemáme podporovať fast fashion, sa v posledných mesiacoch objavuje čoraz častejšie. Viac a viac ľudí si začína uvedomovať, že spôsob, akým kupujeme oblečenie a aké oblečenie vôbec nosíme, teda kto ho ušil, z akej látky a za akých podmienok, je nielen neudržateľné, ale škodlivé pre planétu, pre naše zdravie i pre ľudí z rozvojových krajín, ktorí pre fast fashion reťazce pracujú.

Na Slovensku je ale ten problém, že nemáme veľa možností – alebo sa to aspoň takto zdá. Pri možnosti výberu medzi lacným oblečením z nekvalitnej látky a napusteným kadejakými chemikáliami a kvalitným kúskom, ktorý vydrží roky, by mnoho ľudí volilo radšej druhú možnosť. No kde takéto oblečenie vôbec zohnať? V obchodných centrách udržateľné značky ani nehľadajte; a nedá sa ignorovať ani fakt, že eticky vyrobené oblečenie je niekoľkonásobne drahšie – bežný Slovák žijúci z bežného platu si nemôže dovoliť vyhodiť stopäťdesiat eur za jedny rifle alebo polovicu z toho za tričko. Okrem toho sa oblečenie stalo prostriedkom vyjadrovania a vďaka nemu môžeme ukázať to, kto sme.

Ako teda podporovať slow fashion a zároveň neminúť polovicu výplaty za dva nové kúsky oblečenia, zachovať svoj štýl a prejaviť kreativitu?




SECOND-HANDY

Mnohým ľuďom sú trochu proti srsti a nie každý má čas hrabať sa dve hodiny medzi regálmi, aby našiel kúsok, ktorý sa mu páči a dobre sedí, ale sú úžasnou možnosťou, ako obmedziť rýchlu módu. Trendy sa stále opakujú, a tak v sekáčoch určite nájdete kúsky, ktoré sú práve in, no za oveľa nižšiu cenu ako v "bežnom" obchode. Nielenže ušetríte peniaze, ale tiež budete kupovať oblečenie, ktoré je už v obehu (a tým sa znižuje dopyt po nových kúskoch).

Zaujímavou obdobou klasických second-handov je Nosene – malý obchod s e-shopom, kde nakúpite síce používané alebo odmietnuté oblečenie, ale je voňavé, krásne a pekne prezentované. Zatiaľ majú pobočku iba v Bratislave a Banskej Bystrici, ale snáď sa rozšíria aj do iných miest alebo u nás vzniknú podobné obchodíky.


SWAPY

Počas posledného roka vzrástla ich popularita niekoľkonásobne; a Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy ich v Bratislave organizuje dokonca každý mesiac. Pointa je jednoduchá – dones svoje čisté a nezničené oblečenie a odnes si nové; ktoré ale nie je nové, pretože ho priniesol niekto iný. Je to jednoduchý spôsob, ako si medzi sebou vymieňať oblečenie a popri tom evokovať pocit nakupovania.




ETICKÉ ZNAČKY

Vďaka second-handom a swapom nájdete zaujímavé oblečenie, ktoré má za sebou nejaký príbeh a pomôže vyjadriť to, kto ste. No sú kúsky, ktoré tvoria základ šatníka a nosíme ich oveľa častejšie – ako sú modré či čierne rifle, jednofarebné tričká, čierne šaty, biela blúzka alebo košeľa. A práve do takýchto basic kúskov sa oplatí investovať – priplatíte si za kvalitu, vďaka tomu vydržia oveľa dlhšie bez toho, aby stratili svoj tvar. Aké značky sa venujú produkcii etického a udržateľného oblečenia by som sa chcela venovať v osobitnom článku, pretože je to na dlhšie, no zatiaľ môžete omrknúť stránku miestni.sk, kde nájdete slovenských výrobcov a parádne kúsky.


Ale najjednoduchším spôsobom, ako nepodporovať reťazce s rýchlou módou, je prestať v nich nakupovať – alebo aspoň znížiť nákupy na minimum. Nakupovanie sa stalo voľnočasovou aktivitou. Obchody nás pomocou nových kolekcií, ktoré sú každý týždeň, "výhodných" zliav a kupónov a reklám nútia, aby sme si dookola kupovali nové a nové oblečenie. Vyhýbať sa im je oveľa ľahšie, ako si myslíte; a ak sa raz nastavíte na myslenie, že si nič nové nekúpite, pokiaľ to nebudete potrebovať, je ťažšie ho zlomiť.

Vyskúšať môžete aj kapsulový šatník – ktorý pozostáva z tridsiatich troch kúskov, ktoré nosíte počas jedného ročného obdobia. Vďaka nemu nebudete cítiť potrebu kúpiť si nové oblečenie. Ak vás táto téma zaujíma viac alebo ste o nej ešte nečítali, viac sa dozviete v tomto článku, kde o ňom nájdete podrobnejšie informácie, a na tomto odkaze sa dozviete, ako si kapsulový šatník vytvoriť.

Monday, May 20, 2019

HOW TO SUPPORT SLOW FASHION



The phrase "slow fashion", or more so that we shouldn't support fast fashion, has been appearing more often in recent months. More and more people are beginning to realize that the way we buy clothes and even what clothes we wear, who sewed it, from what fabric and under what conditions, is not only unsustainable, but harmful to the planet, to our health and to the people from developing countries working for fast fashion chains.

But the problem in Slovakia is that we don't have many options – or at least it seems like it. In the choice between cheap low-quality clothing that's impregnated with God knows what chemicals, and a quality piece that lasts for years, many would prefer the second option. But where to get such clothes? Don't even look for sustainable brands in big shopping malls; and we can't ignote the fact that ethically produced clothing is several times more expensive – the ordinary Slovak living on a regular salary cannot afford to spend 150 euros for one pair of jeans or half of it for a T-shirt. Moreover, clothing has become a way of expression and thanks to it we can show who we are.

So how to support slow fashion and don't spend half of your salary on two new pieces of clothing, keeping your style and showing creativity?




SECOND-HAND

Many people are not very keen on them and not everyone has the time to dig for two hours between shelves to find a piece they like and that fits well, but they are a great way to limit fast fashion. Trends are always repeating themseves, so in thrift stores you'll surely find pieces that are "in" right now, but at a much lower price than in the "regular" shops. Not only will you save money, but you'll also buy clothes that are already in circulation (and thus reduce the demand for new pieces).

Thrift stores don't have to be smelly and dirty – and a good example is Nosene in Slovakia, which sells used or unworn clothing, which smells good, is clean and nicely presented. And you'll surely find a similar store in your area as well. Or use depop!


SWAPS

Even in Slovakia, the popularity of swaps grew by a lot; and in our capital city they are organized every month. The concept of them is simple – bring your clean and undamaged clothes and walk off with new ones; which is not actually new because someone else brought it. It's an easy way to exchange clothes and evoke a sense of shopping.




ETHICAL BRANDS

Thanks to thrifting and swaps, you'll find interesting clothes that have a story behind hem and help to express who you are. But there are pieces that are the base of the wardrobe and we wear them much more often – such as blue or black jeans, monochrome T-shirts, a black dress, a white blouse or a shirt. And it's worth investing in such basic pieces – you pay for quality, thanks to that they'll last much longer without losing their shape. I would like to focus on what brands are dedicated to producing ethical and sustainable clothing in a separate article because it's for longer.

But the easiest way how to not support fast fashion chains is to stop shopping in them - or at least to minimize your purchases. Shopping has become a free-time activity. With new collections every week, "lucrative" sales and coupons, and ads, the stores force us to buy new and new clothes again and again. Avoiding them is much easier than you think; and once you set yourself to think that you won't buy anything new until you need it, it's harder to break it.

You can also try a capsule wardrobe – which consists of thirty-three pieces that you wear during one full season. Thanks to it you won't feel the need to buy new clothes. If you are more interested in this topic or have not read about it yet, you can find out more in this article, where are more details; an on this link you'll learn how to create a capsule wardrobe.


Slovné spojenie "pomalá móda", respektíve to, že nemáme podporovať fast fashion, sa v posledných mesiacoch objavuje čoraz častejšie. Viac a viac ľudí si začína uvedomovať, že spôsob, akým kupujeme oblečenie a aké oblečenie vôbec nosíme, teda kto ho ušil, z akej látky a za akých podmienok, je nielen neudržateľné, ale škodlivé pre planétu, pre naše zdravie i pre ľudí z rozvojových krajín, ktorí pre fast fashion reťazce pracujú.

Na Slovensku je ale ten problém, že nemáme veľa možností – alebo sa to aspoň takto zdá. Pri možnosti výberu medzi lacným oblečením z nekvalitnej látky a napusteným kadejakými chemikáliami a kvalitným kúskom, ktorý vydrží roky, by mnoho ľudí volilo radšej druhú možnosť. No kde takéto oblečenie vôbec zohnať? V obchodných centrách udržateľné značky ani nehľadajte; a nedá sa ignorovať ani fakt, že eticky vyrobené oblečenie je niekoľkonásobne drahšie – bežný Slovák žijúci z bežného platu si nemôže dovoliť vyhodiť stopäťdesiat eur za jedny rifle alebo polovicu z toho za tričko. Okrem toho sa oblečenie stalo prostriedkom vyjadrovania a vďaka nemu môžeme ukázať to, kto sme.

Ako teda podporovať slow fashion a zároveň neminúť polovicu výplaty za dva nové kúsky oblečenia, zachovať svoj štýl a prejaviť kreativitu?




SECOND-HANDY

Mnohým ľuďom sú trochu proti srsti a nie každý má čas hrabať sa dve hodiny medzi regálmi, aby našiel kúsok, ktorý sa mu páči a dobre sedí, ale sú úžasnou možnosťou, ako obmedziť rýchlu módu. Trendy sa stále opakujú, a tak v sekáčoch určite nájdete kúsky, ktoré sú práve in, no za oveľa nižšiu cenu ako v "bežnom" obchode. Nielenže ušetríte peniaze, ale tiež budete kupovať oblečenie, ktoré je už v obehu (a tým sa znižuje dopyt po nových kúskoch).

Zaujímavou obdobou klasických second-handov je Nosene – malý obchod s e-shopom, kde nakúpite síce používané alebo odmietnuté oblečenie, ale je voňavé, krásne a pekne prezentované. Zatiaľ majú pobočku iba v Bratislave a Banskej Bystrici, ale snáď sa rozšíria aj do iných miest alebo u nás vzniknú podobné obchodíky.


SWAPY

Počas posledného roka vzrástla ich popularita niekoľkonásobne; a Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy ich v Bratislave organizuje dokonca každý mesiac. Pointa je jednoduchá – dones svoje čisté a nezničené oblečenie a odnes si nové; ktoré ale nie je nové, pretože ho priniesol niekto iný. Je to jednoduchý spôsob, ako si medzi sebou vymieňať oblečenie a popri tom evokovať pocit nakupovania.




ETICKÉ ZNAČKY

Vďaka second-handom a swapom nájdete zaujímavé oblečenie, ktoré má za sebou nejaký príbeh a pomôže vyjadriť to, kto ste. No sú kúsky, ktoré tvoria základ šatníka a nosíme ich oveľa častejšie – ako sú modré či čierne rifle, jednofarebné tričká, čierne šaty, biela blúzka alebo košeľa. A práve do takýchto basic kúskov sa oplatí investovať – priplatíte si za kvalitu, vďaka tomu vydržia oveľa dlhšie bez toho, aby stratili svoj tvar. Aké značky sa venujú produkcii etického a udržateľného oblečenia by som sa chcela venovať v osobitnom článku, pretože je to na dlhšie, no zatiaľ môžete omrknúť stránku miestni.sk, kde nájdete slovenských výrobcov a parádne kúsky.


Ale najjednoduchším spôsobom, ako nepodporovať reťazce s rýchlou módou, je prestať v nich nakupovať – alebo aspoň znížiť nákupy na minimum. Nakupovanie sa stalo voľnočasovou aktivitou. Obchody nás pomocou nových kolekcií, ktoré sú každý týždeň, "výhodných" zliav a kupónov a reklám nútia, aby sme si dookola kupovali nové a nové oblečenie. Vyhýbať sa im je oveľa ľahšie, ako si myslíte; a ak sa raz nastavíte na myslenie, že si nič nové nekúpite, pokiaľ to nebudete potrebovať, je ťažšie ho zlomiť.

Vyskúšať môžete aj kapsulový šatník – ktorý pozostáva z tridsiatich troch kúskov, ktoré nosíte počas jedného ročného obdobia. Vďaka nemu nebudete cítiť potrebu kúpiť si nové oblečenie. Ak vás táto téma zaujíma viac alebo ste o nej ešte nečítali, viac sa dozviete v tomto článku, kde o ňom nájdete podrobnejšie informácie, a na tomto odkaze sa dozviete, ako si kapsulový šatník vytvoriť.


The main reason why four years ago I decided to completely exclude meat and meat products from the diet, and why I stopped eating dairy products, eggs and honey a year and a few months ago, was that I didn't want to and couldn't live with the idea that because of me innocent animals are dying, I couldn't eat lunch and not think about how the cow, the chicken or the pig had to suffer when they killed them; not to mention how they suffered during their short lives.

At that time, I didn't look at any health aspects – not because I wasn't interested in it, but I didn't even care about my diet back then; whether it contained enough protein, whether I was eating too many carbohydrates, or missing some vitamins. It was only after I said goodbye to animal products that I found that plant-based diet has many health benefits – and I'll share with you five of the most important ones today; and maybe they'll convince you to do the same change of diet.




MORE VARIED DIET

Only when I stopped eating all animal products I found out what I was actually eating – and that I was eating pretty much always the same things. One of the benefits of switching to plant-based diet is that you're pretty much forced to eat more fruit and vegetables (only a few who eat "traditional foods" that contain milk, eggs and meat, actually eat the recommended amount of fruit and vegetables) and legumes rich in protein and B-group vitamins. In plant-based diet, one has to broaden their horizons and be more creative; which results in a more varied diet without unnecessary unhealthy foods, which you exclude from your diet because they contain animal products.


MORE FIBER

Fiber inself is indigestible, but it's a very important component of diet – which is found only in plant foods; such as legumes, fruits, vegetables, cereals, and nuts. It regulates the digestion of fats and carbohydrates, lowers cholesterol and blood sugar levels, binds water to itself (so it increases it's volume and gives a feeling of being full) and "slows down" the absorption of toxins, which reduces the risk of developing tumors of the colon. This all helps to correct digestion and prevents the feeling of bloating and constipation.


ACNE REDUCTION

Plant-based diet contains healthy fats, vitamins, minerals, and phytochemicals (which are antioxidants and prevent many diseases) – they encourage the skin to be clear, bright and radiant. Lycopene in vegetables helps to protect the skin from sun damage and vitamin C (which is also only in plant foods) smoothes wrinkles, scars and stimulates collagen production. In contrast, animal products contain saturated fats that are known to clog pores; and I can confirm myself that since I don't eat dairy products, my skin is much cleaner and more nice.




BETTER HEALTH

A number of studies show that people with only plant-based diet have less cholesterol (plants contain no cholesterol, even those with more saturated fats such as coconut or cocoa), fat, and sodium. Plant-based diet helps to prevent cardiovascular diseases, cancer, reduces blood pressure and the risk of diabetes and obesity.

Plus, eating more fruits and vegetables means you eat more vitamin C and are more resistant to common diseases.


MORE ENERGY

Another benefit of a plant-based diet is having more energy. Processed foods, refined sugar, and white flour only make the body fatigued and cause large fluctuations in sugar levels – giving you plenty of energy for a while and then making you feel extremely tired. Foods that have not been processed and don't contain any flavorings, aromas and artificial substances, maintain a stable energy levels. This is also something I can confirm myself, because when I compare myself four years back and today, it's a big difference.


Hlavným dôvodom, prečo som sa pred štyrmi rokmi rozhodla úplne vylúčiť z jedálnička mäso a mäsové výrobky, a prečo som pred rokom a pár mesiacmi prestala jesť aj mliečne výrobky, vajcia a med, bolo to, že som nechcela a nemohla žiť z myšlienkou, že kvôli mne umierajú nevinné zvieratá, nevedela som jesť obed a nepremýšľať o tom, ako musela tá krava, sliepka alebo prasa trpieť, keď ho zabíjali; nehovoriac ani o tom, ako trpeli aj počas svojho krátkeho života.

Vtedy som sa na nejaké zdravotné hľadisko nepozerala – nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale veľmi som neriešila ani stavbu môjho vtedajšieho jedálnička, teda či obsahuje dostatok bielkovín, či neprijímam príliš veľa sacharidov alebo či mi nechýbajú nejaké vitamíny. Až po tom, ako som sa rozlúčila so živočíšnymi produktami, som zistila, že rastlinná strava má veľmi veľa zdravotných benefitov – o päť najhlavnejších sa dnes s vami podelím; a možno vás presvedčia, aby ste rovnakú zmenu jedálnička spravili aj vy.




PESTREJŠÍ JEDÁLNIČEK

Až keď som prestala jesť všetky živočíšne produkty som zistila, čo som vlastne jedávala – a že som jedla viac-menej stále to isté. Jednou z výhod prechodu na rastlinnú stravu je to, že človek je v podstate nútený jesť viac ovocia a zeleniny (len málokto, kto je "tradičnú stravu", ktorá obsahuje aj mlieko, vajcia a mäso, skutočne prijíma odporúčané množstvo ovocia a zeleniny) a strukovín bohatých na bielkoviny a vitamíny skupiny B. Pri rastlinnej strave musí človek trochu rozšíriť obzory a byť kreatívnejší; čo má za následok pestrejšiu stravu bez zbytočných nezdravých jedál, ktoré z jedálnička vylúčite preto, lebo obsahujú živočíšne produkty.


VIAC VLÁKNINY

Vláknina je sama o sebe síce nestráviteľná, ale je veľmi významnou zložkou potravy – ktorá sa nachádza len v rastlinných potravinách; ako sú strukoviny, ovocie, zelenina, obilniny a orechy. Reguluje trávenie tukov a sacharidov, znižuje cholesterol a hladinu cukru v krvi, viaže na seba vodu (čím naberá na objeme a vyvoláva pocit nasýtenia) a "brzdí" vstrebávanie toxínov, vďaka čomu znižuje riziko vzniku nádorov hrubého čreva. Týmto všetkým pomáha k správnemu tráveniu a predchádza pocitu nadúvania a zápche.


REDUKCIA AKNÉ

Rastlinná strava obsahuje zdravé tuky, vitamíny, minerály a fytochemikálie (ktoré sú antioxidantmi a zabraňujú mnohým chorobám) – tie podporujú, aby bola pleť čistá, jasná a žiarivá. Lykopén v zelenine pomáha chrániť pokožku pred poškodením slnkom a vitamín C (ktorý je tiež iba v rastlinnej strave) vyhladzuje vrásky, jazvy a stimuluje tvorbu kolagénu. Naopak – živočíšne produkty obsahujú nasýtené tuky, u ktorých je známe, že upchávajú póry; a sama môžem potvrdiť, že odkedy nejem mliečne produkty, je moja pleť oveľa čistejšia a krajšia.




LEPŠIE ZDRAVIE

Viacero štúdií dokazuje, že ľudia s výlučne rastlinnou stravou majú menej cholesterolu (rastliny neobsahujú žiaden cholesterol, ani tie s nasýtenými tukmi ako je kokos alebo kakao), tukov a sodíka. Rastlinná strava pomáha predísť kardiovaskulárnym chorobám, rakovine, znižuje krvný tlak a riziko vzniku cukrovky a obezity.

Plus to, že prijímate viac ovocia a zeleniny znamená, že jete aj viac vitamínu C a ste odolnejší voči bežným chorobám.


VIAC ENERGIE

Ďalším benefitom rastlinnej stravy je pocit väčšieho množstva energie. Spracované jedlá, rafinovaný cukor a biela múka iba unavujú organizmus a spôsobujú veľké výkyvy hladiny cukru – vďaka čomu má človek chvíľu veľa energie a hneď na to pociťuje extrémnu únavu. Potraviny, ktoré neprešli spracovaním a neobsahujú kadejaké dochucovadlá, arómy a umelé látky, udržujú stabilnú hladinu energie. Toto je taktiež niečo, čo môžem sama potvrdiť, pretože keď porovnám seba štyri roky dozadu a dnes, je to veľký rozdiel.

Friday, May 17, 2019

HEALTH BENEFITS OF A PLANT-BASED DIET



The main reason why four years ago I decided to completely exclude meat and meat products from the diet, and why I stopped eating dairy products, eggs and honey a year and a few months ago, was that I didn't want to and couldn't live with the idea that because of me innocent animals are dying, I couldn't eat lunch and not think about how the cow, the chicken or the pig had to suffer when they killed them; not to mention how they suffered during their short lives.

At that time, I didn't look at any health aspects – not because I wasn't interested in it, but I didn't even care about my diet back then; whether it contained enough protein, whether I was eating too many carbohydrates, or missing some vitamins. It was only after I said goodbye to animal products that I found that plant-based diet has many health benefits – and I'll share with you five of the most important ones today; and maybe they'll convince you to do the same change of diet.




MORE VARIED DIET

Only when I stopped eating all animal products I found out what I was actually eating – and that I was eating pretty much always the same things. One of the benefits of switching to plant-based diet is that you're pretty much forced to eat more fruit and vegetables (only a few who eat "traditional foods" that contain milk, eggs and meat, actually eat the recommended amount of fruit and vegetables) and legumes rich in protein and B-group vitamins. In plant-based diet, one has to broaden their horizons and be more creative; which results in a more varied diet without unnecessary unhealthy foods, which you exclude from your diet because they contain animal products.


MORE FIBER

Fiber inself is indigestible, but it's a very important component of diet – which is found only in plant foods; such as legumes, fruits, vegetables, cereals, and nuts. It regulates the digestion of fats and carbohydrates, lowers cholesterol and blood sugar levels, binds water to itself (so it increases it's volume and gives a feeling of being full) and "slows down" the absorption of toxins, which reduces the risk of developing tumors of the colon. This all helps to correct digestion and prevents the feeling of bloating and constipation.


ACNE REDUCTION

Plant-based diet contains healthy fats, vitamins, minerals, and phytochemicals (which are antioxidants and prevent many diseases) – they encourage the skin to be clear, bright and radiant. Lycopene in vegetables helps to protect the skin from sun damage and vitamin C (which is also only in plant foods) smoothes wrinkles, scars and stimulates collagen production. In contrast, animal products contain saturated fats that are known to clog pores; and I can confirm myself that since I don't eat dairy products, my skin is much cleaner and more nice.




BETTER HEALTH

A number of studies show that people with only plant-based diet have less cholesterol (plants contain no cholesterol, even those with more saturated fats such as coconut or cocoa), fat, and sodium. Plant-based diet helps to prevent cardiovascular diseases, cancer, reduces blood pressure and the risk of diabetes and obesity.

Plus, eating more fruits and vegetables means you eat more vitamin C and are more resistant to common diseases.


MORE ENERGY

Another benefit of a plant-based diet is having more energy. Processed foods, refined sugar, and white flour only make the body fatigued and cause large fluctuations in sugar levels – giving you plenty of energy for a while and then making you feel extremely tired. Foods that have not been processed and don't contain any flavorings, aromas and artificial substances, maintain a stable energy levels. This is also something I can confirm myself, because when I compare myself four years back and today, it's a big difference.


Hlavným dôvodom, prečo som sa pred štyrmi rokmi rozhodla úplne vylúčiť z jedálnička mäso a mäsové výrobky, a prečo som pred rokom a pár mesiacmi prestala jesť aj mliečne výrobky, vajcia a med, bolo to, že som nechcela a nemohla žiť z myšlienkou, že kvôli mne umierajú nevinné zvieratá, nevedela som jesť obed a nepremýšľať o tom, ako musela tá krava, sliepka alebo prasa trpieť, keď ho zabíjali; nehovoriac ani o tom, ako trpeli aj počas svojho krátkeho života.

Vtedy som sa na nejaké zdravotné hľadisko nepozerala – nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale veľmi som neriešila ani stavbu môjho vtedajšieho jedálnička, teda či obsahuje dostatok bielkovín, či neprijímam príliš veľa sacharidov alebo či mi nechýbajú nejaké vitamíny. Až po tom, ako som sa rozlúčila so živočíšnymi produktami, som zistila, že rastlinná strava má veľmi veľa zdravotných benefitov – o päť najhlavnejších sa dnes s vami podelím; a možno vás presvedčia, aby ste rovnakú zmenu jedálnička spravili aj vy.




PESTREJŠÍ JEDÁLNIČEK

Až keď som prestala jesť všetky živočíšne produkty som zistila, čo som vlastne jedávala – a že som jedla viac-menej stále to isté. Jednou z výhod prechodu na rastlinnú stravu je to, že človek je v podstate nútený jesť viac ovocia a zeleniny (len málokto, kto je "tradičnú stravu", ktorá obsahuje aj mlieko, vajcia a mäso, skutočne prijíma odporúčané množstvo ovocia a zeleniny) a strukovín bohatých na bielkoviny a vitamíny skupiny B. Pri rastlinnej strave musí človek trochu rozšíriť obzory a byť kreatívnejší; čo má za následok pestrejšiu stravu bez zbytočných nezdravých jedál, ktoré z jedálnička vylúčite preto, lebo obsahujú živočíšne produkty.


VIAC VLÁKNINY

Vláknina je sama o sebe síce nestráviteľná, ale je veľmi významnou zložkou potravy – ktorá sa nachádza len v rastlinných potravinách; ako sú strukoviny, ovocie, zelenina, obilniny a orechy. Reguluje trávenie tukov a sacharidov, znižuje cholesterol a hladinu cukru v krvi, viaže na seba vodu (čím naberá na objeme a vyvoláva pocit nasýtenia) a "brzdí" vstrebávanie toxínov, vďaka čomu znižuje riziko vzniku nádorov hrubého čreva. Týmto všetkým pomáha k správnemu tráveniu a predchádza pocitu nadúvania a zápche.


REDUKCIA AKNÉ

Rastlinná strava obsahuje zdravé tuky, vitamíny, minerály a fytochemikálie (ktoré sú antioxidantmi a zabraňujú mnohým chorobám) – tie podporujú, aby bola pleť čistá, jasná a žiarivá. Lykopén v zelenine pomáha chrániť pokožku pred poškodením slnkom a vitamín C (ktorý je tiež iba v rastlinnej strave) vyhladzuje vrásky, jazvy a stimuluje tvorbu kolagénu. Naopak – živočíšne produkty obsahujú nasýtené tuky, u ktorých je známe, že upchávajú póry; a sama môžem potvrdiť, že odkedy nejem mliečne produkty, je moja pleť oveľa čistejšia a krajšia.




LEPŠIE ZDRAVIE

Viacero štúdií dokazuje, že ľudia s výlučne rastlinnou stravou majú menej cholesterolu (rastliny neobsahujú žiaden cholesterol, ani tie s nasýtenými tukmi ako je kokos alebo kakao), tukov a sodíka. Rastlinná strava pomáha predísť kardiovaskulárnym chorobám, rakovine, znižuje krvný tlak a riziko vzniku cukrovky a obezity.

Plus to, že prijímate viac ovocia a zeleniny znamená, že jete aj viac vitamínu C a ste odolnejší voči bežným chorobám.


VIAC ENERGIE

Ďalším benefitom rastlinnej stravy je pocit väčšieho množstva energie. Spracované jedlá, rafinovaný cukor a biela múka iba unavujú organizmus a spôsobujú veľké výkyvy hladiny cukru – vďaka čomu má človek chvíľu veľa energie a hneď na to pociťuje extrémnu únavu. Potraviny, ktoré neprešli spracovaním a neobsahujú kadejaké dochucovadlá, arómy a umelé látky, udržujú stabilnú hladinu energie. Toto je taktiež niečo, čo môžem sama potvrdiť, pretože keď porovnám seba štyri roky dozadu a dnes, je to veľký rozdiel.


This semester was different from the previous ones because I only had school in one day – and the other four working days (because at the weekends I'm at work) I either wrote my bachelor's degree thesis, prepared blog posts, or simply did all the duties I had to. The fact that I started these days without rushing somewhere in the morning helped me to create a slow morning routine that I did not only adore, but it prepared me for the day before me.

In this article I'll show you what my morning looks like and at the end you'll find three tips on how to create a slow and quiet morning routine that will kick you off.




In the morning, I wake up without an alarm. Of course, there are days when I get up around 9 am because I went to sleep late the day before, but mostly I wake up between seven and eight am. I gradually try to un-learn to grab my phone as soon as I open my eyes – it's a horrible habit and I try to get rid of it.

We have big blinds on the windows, so the room is quite dark in the morning – and letting in the morning sun rays and the natural light into the room is one of my favourite activities. In addition, I open a window and make my bed.

My first steps lead to the bathroom. My morning skin care is the same as in the evening – I wash my face with my favourite soap with tea tree oil and charcoal from Mylo and apply a skin serum to give the skin the necessary hydration.




Always when I wake up in the morning, I'm rather thirsty – so before eating breakfast I drink a glass of cold water that not only refreshes me but also wakes me up and starts my metabolism; I also swallow the vitamins I take with water. Since the weather is still not very stable (which I'm quite sensitive to) and many people around me are sick, I take vitamin C; as well as vitamin B12 for deficiency prevention, as this is the only vitamin that is harder to obtain from plants (but I recommend taking it all because the B12 deficiency is mainly shown by fatigue and weakness, so if you have these symptoms, it's possible that your body doesn't have enough of it).

I really enjoy doing yoga in the morning. I don't follow any specific instructions and exact sequence of exercises; I try to listen to my body and do what feels good. Sometimes I only make a few positions, other times the whole routine from head to toes – it depends on what is the time and how much time I have. My goal is to stretch stiff muscles and get my flexibility back, which I had in high school (I hated P. E. then, but now I really miss it). It helps me to relax, let go of all thoughts and let myself be carried away by the slow music I listen to.




When I was still in high school, I rarely had breakfast, but today I know their importance. Although I admire people who take time to make breakfast and always create something creative; my recipes are quite simple. Most often I have some oatmeal, a yoghurt with cocoa and fruit, tofu scramble or bread with sweet or savoury toppings - both because I really love this meals, but also because they are very simple, quick to make but filling and full of nutrients.

I try to enjoy food without any distractions, most often while listening to slow music I play while doing yoga – so that I can enjoy some quiet time before I'll have to do all my daily tasks I need. The first one is a short cleaning – during (approximately) ten minutes I try to put away all the clutter from the previous day and do any minor activities that we won't have to do over the weekend.

Only then I check the social media to catch up with everything that happened while I didn't look at my phone – I reply to the messages, like the Instagram photos, scroll through Facebook and Twitter briefly and reply to my emails. The last stop is the calendar – I exchanged my bullet journal for an ordinary Google calendar and tell you that I have never been more satisfied because it has everything I need. I plan what I have to do and accomplish during the day – from school works to blog articles. Many tasks I write to the calendar the day before (or when I think of it), so I know what I have to do firstly and what has the highest priority and I can't postpone it – which motivates me to immediately get to work!




However, waking up to school and going to work early makes it difficult for many to have the same routine during which you don't have to look at the clock; but I have three tips for you to slow down a bit during a hectic morning:


  1. Get out of bed right after the alarm rings. Staying in bed seems great, but it only makes you more tired. Learn to wake up by just one alarm clock – and when you turn it off, get out of your bed.
  2. Yoga or stretching. Take the time you gain by not snoozing your alarm clock or laying in bed by browsing Instagram and use it to stretch a bit. It relaxes your muscles after sleeping, you move a little and you'll feel like you're productive.
  3. Time for yourself. Whatever it is, do something to keep you in a good mood. Play your favourite album, listen to a podcast, or read a chapter from a book. Enjoy the morning. Maybe you'll have to get up a few minutes earlier, but it's worth it. Thanks to this the morning will no longer be the worst part of the day.


Tento semester sa od predošlých líšil tým, že školu som mala len v jeden deň – a zvyšné štyri pracovné dni (pretože cez víkend som v práci) som buď písala bakalárku, pripravovala články alebo jednoducho robila všetky povinnosti, ktoré som musela. To, že som tieto dni začínala bez toho, aby som sa hneď ráno niekam ponáhľala, mi pomohlo vytvoriť si pomalú rannú rutinu, ktorú som nielenže zbožňovala, ale pripravila ma na celý deň predo mnou.

V tomto článku vám ukážem, ako vyzerá moje ráno a v závere nájdete tri tipy, ako si vytvoriť pomalú a pokojnú rannú rutinu, ktorá vás naštartuje.




Ráno sa zobúdzam bez budíka. Samozrejme, že sú dni, kedy vstanem až okolo deviatej, pretože som deň predtým išla spať neskoro, ale zväčša sa budím medzi siedmou a ôsmou. Postupne sa snažím odnaučiť brať do ruky mobil len čo rozlepím oči – je to otrasný zvyk, ktorého sa silou-mocou snažím zbaviť.

Na oknách máme rolety, preto je v izbe aj ráno pomerne tma – a vpustenie ranných slnečných lúčov a prirodzeného svetla do miestnosti je jedna z mojich najobľúbenejších aktivít. Okrem toho otvorím aj okno, aby som vyvetrala a rovno usteliem posteľ.

Moje prvé kroky vedú do kúpeľne. Moja ranná starostlivosť o pleť je rovnaká ako večerná – teda tvár si umyjem obľúbeným mydlom s čajovníkom a čiernym uhlím od Mylo a nanesiem pleťové sérum, ktoré pokožke dodá potrebnú hydratáciu.




Vždy, keď sa ráno zobudím, som dosť smädná – preto ešte pred raňajkami vypijem pohár studenej vody, ktorý ma nielen osvieži, ale aj preberie a naštartuje metabolizmus; vodou tiež zapijem vitamíny, ktoré beriem. Keďže sa počasie ešte stále veľmi neustálilo (na čo som pomerne citlivá) a mnoho ľudí okolo mňa je chorých, beriem vitamín C; a tiež vitamín B12 v rámci prevencie deficitu, keďže tento jediný vitamín je ťažšie získať z rastlinnej stravy (ale odporúčam ho brať všetkým, lebo nedostatok B12 sa prejavuje hlavne únavou a pocitom slabosti, preto ak máte tieto prejavy, je možné, že ho v tele nemáte dosť).

Veľmi som si obľúbila cvičiť jógu hneď ráno. Nesledujem nejaký konkrétny návod a presnú postupnosť cvikov; snažím sa počúvať svoje telo a robiť to, z čoho mám dobrý pocit. Niekedy spravím len pár polôh, inokedy celú rutinu od hlavy až po päty – podľa toho, koľko je hodín a koľko mám času. Mojim cieľom je ponaťahovať stuhnuté svaly a naspäť získať flexibilitu, ktorú som mala na strednej (hoci som vtedy hodiny telesnej výchovy neznášala, teraz mi naozaj chýbajú). Pomáha mi to uvoľniť sa, vypustiť z hlavy všetky myšlienky a nechať sa uniesť pomalou hudbou, ktorú popri tom počúvam.




Keď som bola ešte na strednej, raňajkovala som len výnimočne, no dnes si už uvedomujem ich dôležitosť. Hoci obdivujem ľudí, ktorí sa s raňajkami vyhrajú a stále vymýšľajú niečo kreatívne; moje recepty sú pomerne jednoduché. Najčastejšie mám ovsenú kašu, jogurt s kakaom a ovocím, tofu scramble alebo pečivo na sladko alebo na slano – jednak preto, že mi všetky tieto jedlá chutia, ale i preto, že sú veľmi jednoduché, rýchle, ale výdatné a plné živín.

Jedlo sa snažím užiť bez nejakých rozptýlení, najčastejšie ešte pri počúvaní pomalej hudby, pri ktorej cvičím jógu – aby som si ešte vychutnala chvíľku pokoja pred tým, než začnem vykonávať všetky povinnosti, ktoré ma čakajú. Hneď prvou je krátke upratovanie – počas (približne) desiatich minút sa snažím upratať všetok neporiadok z predošlého dňa a vykonať kadejaké menšie aktivity, ktoré potom nemusíme robiť cez víkend.

Až potom skontrolujem sociálne siete, aby som dobehla všetko, čo sa stalo počas toho, čo som nemala mobil v ruke – odpíšem správy, osrdiečkujem fotky na Instagrame, krátko prebehnem Facebook a Twitter a odpovedám na e-maily. Poslednou zastávkou je kalendár – môj bullet journal som vymenila za obyčajný Google kalendár a poviem vám, že som nikdy nebola spokojnejšia, pretože má úplne všetko, čo potrebujem. Naplánujem si to, čo musím počas dňa spraviť a stihnúť – od školských povinností až po články na blog. Mnohé úlohy si do kalendára píšem už deň dopredu (respektíve vtedy, keď mi to napadne), a tak viem, čo musím spraviť ako prvé a čo má najvyššiu prioritu, a teda to nemôžem presunúť – čo ma motivuje k tomu, aby som sa hneď pustila do práce!




Skoré vstávanie do školy a do práce však mnohým sťažuje mať rovnakú rutinu, počas ktorej sa nemusíte pozerať na hodinky; no mám pre vás tri tipy, ako počas hektického rána trochu spomaliť:


  1. Vstaň z postele hneď po zazvonení budíka. Ostať vylihovať v posteli je síce najlepšie, ale iba unavuje. Naučte sa vstávať len na jeden budík – a len čo ho vypnete, vylezte z postele.
  2. Jóga alebo strečing. Čas, ktorý získate tým, že nebudete dookola presúvať budík alebo vylihovať v posteli prechádzaním Instagramu využite tým, že sa krátko ponaťahujete. Uvoľní vám to svaly po spánku, trochu sa rozhýbete a hneď budete mať pocit, že ste produktívny.
  3. Čas pre seba. Nech je to čokoľvek, spravte niečo, vďaka čomu budete mať dobrú náladu. Pustite si obľúbený album, vypočujte podcast alebo prečítajte kapitolu z knihy. Vychutnajte si ráno. Možno kvôli tomu budete musieť vstať pár minút skôr, ale stojí to za to. Vďaka tomu už nebude ráno najhoršia časť dňa.

Monday, May 13, 2019

SLOW MORNING ROUTINE



This semester was different from the previous ones because I only had school in one day – and the other four working days (because at the weekends I'm at work) I either wrote my bachelor's degree thesis, prepared blog posts, or simply did all the duties I had to. The fact that I started these days without rushing somewhere in the morning helped me to create a slow morning routine that I did not only adore, but it prepared me for the day before me.

In this article I'll show you what my morning looks like and at the end you'll find three tips on how to create a slow and quiet morning routine that will kick you off.




In the morning, I wake up without an alarm. Of course, there are days when I get up around 9 am because I went to sleep late the day before, but mostly I wake up between seven and eight am. I gradually try to un-learn to grab my phone as soon as I open my eyes – it's a horrible habit and I try to get rid of it.

We have big blinds on the windows, so the room is quite dark in the morning – and letting in the morning sun rays and the natural light into the room is one of my favourite activities. In addition, I open a window and make my bed.

My first steps lead to the bathroom. My morning skin care is the same as in the evening – I wash my face with my favourite soap with tea tree oil and charcoal from Mylo and apply a skin serum to give the skin the necessary hydration.




Always when I wake up in the morning, I'm rather thirsty – so before eating breakfast I drink a glass of cold water that not only refreshes me but also wakes me up and starts my metabolism; I also swallow the vitamins I take with water. Since the weather is still not very stable (which I'm quite sensitive to) and many people around me are sick, I take vitamin C; as well as vitamin B12 for deficiency prevention, as this is the only vitamin that is harder to obtain from plants (but I recommend taking it all because the B12 deficiency is mainly shown by fatigue and weakness, so if you have these symptoms, it's possible that your body doesn't have enough of it).

I really enjoy doing yoga in the morning. I don't follow any specific instructions and exact sequence of exercises; I try to listen to my body and do what feels good. Sometimes I only make a few positions, other times the whole routine from head to toes – it depends on what is the time and how much time I have. My goal is to stretch stiff muscles and get my flexibility back, which I had in high school (I hated P. E. then, but now I really miss it). It helps me to relax, let go of all thoughts and let myself be carried away by the slow music I listen to.




When I was still in high school, I rarely had breakfast, but today I know their importance. Although I admire people who take time to make breakfast and always create something creative; my recipes are quite simple. Most often I have some oatmeal, a yoghurt with cocoa and fruit, tofu scramble or bread with sweet or savoury toppings - both because I really love this meals, but also because they are very simple, quick to make but filling and full of nutrients.

I try to enjoy food without any distractions, most often while listening to slow music I play while doing yoga – so that I can enjoy some quiet time before I'll have to do all my daily tasks I need. The first one is a short cleaning – during (approximately) ten minutes I try to put away all the clutter from the previous day and do any minor activities that we won't have to do over the weekend.

Only then I check the social media to catch up with everything that happened while I didn't look at my phone – I reply to the messages, like the Instagram photos, scroll through Facebook and Twitter briefly and reply to my emails. The last stop is the calendar – I exchanged my bullet journal for an ordinary Google calendar and tell you that I have never been more satisfied because it has everything I need. I plan what I have to do and accomplish during the day – from school works to blog articles. Many tasks I write to the calendar the day before (or when I think of it), so I know what I have to do firstly and what has the highest priority and I can't postpone it – which motivates me to immediately get to work!




However, waking up to school and going to work early makes it difficult for many to have the same routine during which you don't have to look at the clock; but I have three tips for you to slow down a bit during a hectic morning:


  1. Get out of bed right after the alarm rings. Staying in bed seems great, but it only makes you more tired. Learn to wake up by just one alarm clock – and when you turn it off, get out of your bed.
  2. Yoga or stretching. Take the time you gain by not snoozing your alarm clock or laying in bed by browsing Instagram and use it to stretch a bit. It relaxes your muscles after sleeping, you move a little and you'll feel like you're productive.
  3. Time for yourself. Whatever it is, do something to keep you in a good mood. Play your favourite album, listen to a podcast, or read a chapter from a book. Enjoy the morning. Maybe you'll have to get up a few minutes earlier, but it's worth it. Thanks to this the morning will no longer be the worst part of the day.


Tento semester sa od predošlých líšil tým, že školu som mala len v jeden deň – a zvyšné štyri pracovné dni (pretože cez víkend som v práci) som buď písala bakalárku, pripravovala články alebo jednoducho robila všetky povinnosti, ktoré som musela. To, že som tieto dni začínala bez toho, aby som sa hneď ráno niekam ponáhľala, mi pomohlo vytvoriť si pomalú rannú rutinu, ktorú som nielenže zbožňovala, ale pripravila ma na celý deň predo mnou.

V tomto článku vám ukážem, ako vyzerá moje ráno a v závere nájdete tri tipy, ako si vytvoriť pomalú a pokojnú rannú rutinu, ktorá vás naštartuje.




Ráno sa zobúdzam bez budíka. Samozrejme, že sú dni, kedy vstanem až okolo deviatej, pretože som deň predtým išla spať neskoro, ale zväčša sa budím medzi siedmou a ôsmou. Postupne sa snažím odnaučiť brať do ruky mobil len čo rozlepím oči – je to otrasný zvyk, ktorého sa silou-mocou snažím zbaviť.

Na oknách máme rolety, preto je v izbe aj ráno pomerne tma – a vpustenie ranných slnečných lúčov a prirodzeného svetla do miestnosti je jedna z mojich najobľúbenejších aktivít. Okrem toho otvorím aj okno, aby som vyvetrala a rovno usteliem posteľ.

Moje prvé kroky vedú do kúpeľne. Moja ranná starostlivosť o pleť je rovnaká ako večerná – teda tvár si umyjem obľúbeným mydlom s čajovníkom a čiernym uhlím od Mylo a nanesiem pleťové sérum, ktoré pokožke dodá potrebnú hydratáciu.




Vždy, keď sa ráno zobudím, som dosť smädná – preto ešte pred raňajkami vypijem pohár studenej vody, ktorý ma nielen osvieži, ale aj preberie a naštartuje metabolizmus; vodou tiež zapijem vitamíny, ktoré beriem. Keďže sa počasie ešte stále veľmi neustálilo (na čo som pomerne citlivá) a mnoho ľudí okolo mňa je chorých, beriem vitamín C; a tiež vitamín B12 v rámci prevencie deficitu, keďže tento jediný vitamín je ťažšie získať z rastlinnej stravy (ale odporúčam ho brať všetkým, lebo nedostatok B12 sa prejavuje hlavne únavou a pocitom slabosti, preto ak máte tieto prejavy, je možné, že ho v tele nemáte dosť).

Veľmi som si obľúbila cvičiť jógu hneď ráno. Nesledujem nejaký konkrétny návod a presnú postupnosť cvikov; snažím sa počúvať svoje telo a robiť to, z čoho mám dobrý pocit. Niekedy spravím len pár polôh, inokedy celú rutinu od hlavy až po päty – podľa toho, koľko je hodín a koľko mám času. Mojim cieľom je ponaťahovať stuhnuté svaly a naspäť získať flexibilitu, ktorú som mala na strednej (hoci som vtedy hodiny telesnej výchovy neznášala, teraz mi naozaj chýbajú). Pomáha mi to uvoľniť sa, vypustiť z hlavy všetky myšlienky a nechať sa uniesť pomalou hudbou, ktorú popri tom počúvam.




Keď som bola ešte na strednej, raňajkovala som len výnimočne, no dnes si už uvedomujem ich dôležitosť. Hoci obdivujem ľudí, ktorí sa s raňajkami vyhrajú a stále vymýšľajú niečo kreatívne; moje recepty sú pomerne jednoduché. Najčastejšie mám ovsenú kašu, jogurt s kakaom a ovocím, tofu scramble alebo pečivo na sladko alebo na slano – jednak preto, že mi všetky tieto jedlá chutia, ale i preto, že sú veľmi jednoduché, rýchle, ale výdatné a plné živín.

Jedlo sa snažím užiť bez nejakých rozptýlení, najčastejšie ešte pri počúvaní pomalej hudby, pri ktorej cvičím jógu – aby som si ešte vychutnala chvíľku pokoja pred tým, než začnem vykonávať všetky povinnosti, ktoré ma čakajú. Hneď prvou je krátke upratovanie – počas (približne) desiatich minút sa snažím upratať všetok neporiadok z predošlého dňa a vykonať kadejaké menšie aktivity, ktoré potom nemusíme robiť cez víkend.

Až potom skontrolujem sociálne siete, aby som dobehla všetko, čo sa stalo počas toho, čo som nemala mobil v ruke – odpíšem správy, osrdiečkujem fotky na Instagrame, krátko prebehnem Facebook a Twitter a odpovedám na e-maily. Poslednou zastávkou je kalendár – môj bullet journal som vymenila za obyčajný Google kalendár a poviem vám, že som nikdy nebola spokojnejšia, pretože má úplne všetko, čo potrebujem. Naplánujem si to, čo musím počas dňa spraviť a stihnúť – od školských povinností až po články na blog. Mnohé úlohy si do kalendára píšem už deň dopredu (respektíve vtedy, keď mi to napadne), a tak viem, čo musím spraviť ako prvé a čo má najvyššiu prioritu, a teda to nemôžem presunúť – čo ma motivuje k tomu, aby som sa hneď pustila do práce!




Skoré vstávanie do školy a do práce však mnohým sťažuje mať rovnakú rutinu, počas ktorej sa nemusíte pozerať na hodinky; no mám pre vás tri tipy, ako počas hektického rána trochu spomaliť:


  1. Vstaň z postele hneď po zazvonení budíka. Ostať vylihovať v posteli je síce najlepšie, ale iba unavuje. Naučte sa vstávať len na jeden budík – a len čo ho vypnete, vylezte z postele.
  2. Jóga alebo strečing. Čas, ktorý získate tým, že nebudete dookola presúvať budík alebo vylihovať v posteli prechádzaním Instagramu využite tým, že sa krátko ponaťahujete. Uvoľní vám to svaly po spánku, trochu sa rozhýbete a hneď budete mať pocit, že ste produktívny.
  3. Čas pre seba. Nech je to čokoľvek, spravte niečo, vďaka čomu budete mať dobrú náladu. Pustite si obľúbený album, vypočujte podcast alebo prečítajte kapitolu z knihy. Vychutnajte si ráno. Možno kvôli tomu budete musieť vstať pár minút skôr, ale stojí to za to. Vďaka tomu už nebude ráno najhoršia časť dňa.


First and foremost – of course, I'm not forcing anyone to think that they MUST be a minimalist. Nobody has to be. But over the past few months (or last year), I've started to focus on minimalism more than ever before – and trust me when I say I've seen more than a hundred different videos and read the same number of articles on this topic. This lifestyle has impressed me immensely and I still can't get enough of it.

Therefore, I think that everyone should be a minimalist – at least in a certain form. The minimalism is not about living in a small flat between bare walls, sleeping on a mattress laid on the floor and having a wardrobe consisting of two T-shirts and one trousers. Even if such a living style suits someone, it doesn't mean that that's perfect minimalism. But about that another time. Today, I want to tell you why I think each of us should be a minimalist.




FOR YOURSELF

Minimalism eliminates unnecessary stress. If you're always looking for something, you don't know where you put something and you simply lose track of what you own, it's a clear sign that you need to clean up your room or home. Only a few can work and concentrate on important things when they have everything covered by uselessness. A mess not only creates anxiety because it causes chaos, but makes life difficult overall – one then has too many things to clean around; as clothes that often only take up space in the closet, books, photo frames, and decorations that collect dust, or all the useless things we're hiding in the cupboards to keep them out of the way.

Minimalism helps to shift attention to what matters. With this lifestyle, which is based on just possessing what we really need, we see only the things that are a priority. It greatly simplifies the search for things (because you can't lose something when you don't have a place to lose it) and evokes a feeling of lightness and airiness.


FOR THE PLANET

We are a consumer society. And when I look around, I'm sick of how far we got. Instead of what's important, we focus on how many things we own, and especially – whether we own more than the people around us. We have hundreds of things that we only keep if somehow a situation when we need it comes. Because it was given to us ten years ago and we don't want to break their heart by throwing it away or giving it to someone elser (although we're fully aware that person doesn't even remember that they ever gave us that).

Minimalism means not buying useless stuff. Therefore – buying only what we really need. Which then, of course, reduces demand. If we all stopoed buying so many clothes, the fast fashion chains would have to reduce the amount they produce because we wouldn't be so interested, and the water and cotton consumption would be reduced. If we stopped buying so much food, half of the refridgerator wouldn't end up in the bin every week because we can't eat it all. If interest in many products were reduced, they wouldn't end up in the landfill (because they wouldn't have been made) and wouldn't harm the environment and our planet.




FOR THE FUTURE

The fewer things we buy, the less money we spend. And what does that mean? That this saved money can be invested in something more important. As is quality clothing that has been ethically made. Products for everyday use in kitchen or bathroom that are from renewable sources. Things that don't break down after the second use. But especially we can use them for experiences. To travel the world, visit interesting countries and cities, museums and galleries, concerts and theaters.

Having fewer things also offers more space to focus on what we care about – such as hobbies or a dream career. But following the previous point – thanks to minimalism we can at least help our planet a little. And it needs it.


V prvom rade – samozrejme, nejdem nikoho nasilu presviedčať, že MUSÍ byť minimalistom. Nikto ním byť nemusí. No za posledné mesiace (respektíve za posledný rok) som sa minimalizmu začala venovať viac ako kedykoľvek predtým – a verte mi, keď poviem, že som videla viac ako sto rôznych videí a čítala rovnaké množstvo článkov zameraných na túto tému. Tento životný štýl ma nesmierne nadchol a stále sa ho neviem nabažiť.

Preto si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom – aspoň teda do určitej formy. Minimalizmus totiž nie je o tom bývať v malom byte medzi holými stenami, spať na matraci položenom na zemi a mať šatník pozostávajúci z dvoch tričiek a jedných nohavíc. Hoci aj takýto štýl žitia niekomu vyhovuje, neznamená to, že je to dokonalý minimalizmus. Ale o tom inokedy. Dnes vám chcem povedať, prečo si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom.




PRE SEBA

Minimalizmus odstraňuje zbytočný stres. Ak večne niečo hľadáte, neviete, kde ste to dali a jednoducho strácate prehľad o tom, čo vôbec vlastníte, je to jasný náznak toho, že potrebujete svoju izbu alebo domov poriadne upratať. Len málokto dokáže fungovať a sústrediť sa na dôležité veci, keď má všetko zahádzané zbytočnosťami. Neporiadok nielenže vytvára pocit úzkosti, pretože spôsobuje chaos, ale sťažuje život celkovo – človek má potom príliš veľa vecí, ktoré musí dookola iba upratovať; ako oblečenie, ktoré často iba zaberá miesto v šatníku, knihy, fotorámiky a dekorácie, ktoré zbierajú prach, či všetky zbytočnosti, ktoré radšej schováme do skriniek, aby sme ich nemali na očiach a nemuseli sa s nimi zaoberať.

Minimalizmus pomáha presunúť pozornosť na to, na čom záleží. Vďaka tomuto životnému štýlu, ktorý je založený na tom vlastniť len to, čo naozaj potrebujeme, máme rovno na očiach veci, ktoré sú prioritou. Výrazne zjednodušuje hľadanie vecí (lebo sa nemôže stať, že niečo zapotrošíte, keď to nemáte kam zapotrošiť), a evokuje pocit ľahkosti a vzdušnosti.


PRE PLANÉTU

Sme konzumná spoločnosť. A keď sa pozriem okolo seba, až mi je zle z toho, ako ďaleko sme sa dostali. Namiesto toho, čo je dôležité, sa sústredíme na to, koľko vecí vlastníme, a hlavne – či toho máme viac ako ľudia okolo nás. Máme stovky vecí, ktoré držíme len preto, keby náhodou prišla príležitosť, keď to budeme potrebovať. Pretože nám to pred desiatimi rokmi niekto dal a nechceme mu zlomiť srdce tým, že to vyhodíme alebo posunieme ďalej (hoci sme si plne vedomí toho, že daná osoba si ani náhodou nepamätá, že nám niekedy niečo také kúpila).

Minimalizmus znamená nekupovanie zbytočností. Teda kupovanie len toho, čo nám naozaj treba. Čo následne, pochopiteľne, znižuje dopyt. Ak by sme všetci prestali kupovať toľko oblečenia, reťazce s rýchlou módou by museli znížiť množstvo, ktoré produkujú, pretože by o to nebol taký záujem, a znížila by sa spotreba vody a bavlny. Ak by sme prestali kupovať toľko jedla, neskončila by chladničky každý týždeň v koši iba preto, lebo to nestíhame jesť. Ak by sa znížil záujem o mnohé produkty, neskončili by potom na skládke (lebo by ani neboli vyrobené) a nepoškodzovali životné prostredie a našu planétu.




PRE BUDÚCNOSŤ

Čím menej vecí kupujeme, tým menej peňazí míňame. A čo to znamená? Že tieto ušetrené peniaze môžeme investovať do niečoho dôležitejšieho. Ako je kvalitné oblečenie, ktoré bolo eticky ušité. Výrobky na každodennú potrebu do kuchyne alebo kúpeľne, ktoré sú z obnoviteľných zdrojov. Veci, ktoré sa nerozpadnú po druhom použití. Ale hlavne ich môžeme použiť na zážitky. Na cestovanie po svete, navštevovanie zaujímavých krajín a miest, múzeí a galérií, koncertov a divadiel.

To, že vlastníme menej vecí, tiež ponúka väčší priestor na to sústrediť sa na to, na čo nám záleží – ako sú koníčky či vysnívaná kariéra. No nadväzujúc aj na predošlý bod – vďaka minimalizmu môžeme aspoň trošku pomôcť našej planéte. Ktorá to potrebuje.

Friday, May 10, 2019

WHY BE A MINIMALIST



First and foremost – of course, I'm not forcing anyone to think that they MUST be a minimalist. Nobody has to be. But over the past few months (or last year), I've started to focus on minimalism more than ever before – and trust me when I say I've seen more than a hundred different videos and read the same number of articles on this topic. This lifestyle has impressed me immensely and I still can't get enough of it.

Therefore, I think that everyone should be a minimalist – at least in a certain form. The minimalism is not about living in a small flat between bare walls, sleeping on a mattress laid on the floor and having a wardrobe consisting of two T-shirts and one trousers. Even if such a living style suits someone, it doesn't mean that that's perfect minimalism. But about that another time. Today, I want to tell you why I think each of us should be a minimalist.




FOR YOURSELF

Minimalism eliminates unnecessary stress. If you're always looking for something, you don't know where you put something and you simply lose track of what you own, it's a clear sign that you need to clean up your room or home. Only a few can work and concentrate on important things when they have everything covered by uselessness. A mess not only creates anxiety because it causes chaos, but makes life difficult overall – one then has too many things to clean around; as clothes that often only take up space in the closet, books, photo frames, and decorations that collect dust, or all the useless things we're hiding in the cupboards to keep them out of the way.

Minimalism helps to shift attention to what matters. With this lifestyle, which is based on just possessing what we really need, we see only the things that are a priority. It greatly simplifies the search for things (because you can't lose something when you don't have a place to lose it) and evokes a feeling of lightness and airiness.


FOR THE PLANET

We are a consumer society. And when I look around, I'm sick of how far we got. Instead of what's important, we focus on how many things we own, and especially – whether we own more than the people around us. We have hundreds of things that we only keep if somehow a situation when we need it comes. Because it was given to us ten years ago and we don't want to break their heart by throwing it away or giving it to someone elser (although we're fully aware that person doesn't even remember that they ever gave us that).

Minimalism means not buying useless stuff. Therefore – buying only what we really need. Which then, of course, reduces demand. If we all stopoed buying so many clothes, the fast fashion chains would have to reduce the amount they produce because we wouldn't be so interested, and the water and cotton consumption would be reduced. If we stopped buying so much food, half of the refridgerator wouldn't end up in the bin every week because we can't eat it all. If interest in many products were reduced, they wouldn't end up in the landfill (because they wouldn't have been made) and wouldn't harm the environment and our planet.




FOR THE FUTURE

The fewer things we buy, the less money we spend. And what does that mean? That this saved money can be invested in something more important. As is quality clothing that has been ethically made. Products for everyday use in kitchen or bathroom that are from renewable sources. Things that don't break down after the second use. But especially we can use them for experiences. To travel the world, visit interesting countries and cities, museums and galleries, concerts and theaters.

Having fewer things also offers more space to focus on what we care about – such as hobbies or a dream career. But following the previous point – thanks to minimalism we can at least help our planet a little. And it needs it.


V prvom rade – samozrejme, nejdem nikoho nasilu presviedčať, že MUSÍ byť minimalistom. Nikto ním byť nemusí. No za posledné mesiace (respektíve za posledný rok) som sa minimalizmu začala venovať viac ako kedykoľvek predtým – a verte mi, keď poviem, že som videla viac ako sto rôznych videí a čítala rovnaké množstvo článkov zameraných na túto tému. Tento životný štýl ma nesmierne nadchol a stále sa ho neviem nabažiť.

Preto si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom – aspoň teda do určitej formy. Minimalizmus totiž nie je o tom bývať v malom byte medzi holými stenami, spať na matraci položenom na zemi a mať šatník pozostávajúci z dvoch tričiek a jedných nohavíc. Hoci aj takýto štýl žitia niekomu vyhovuje, neznamená to, že je to dokonalý minimalizmus. Ale o tom inokedy. Dnes vám chcem povedať, prečo si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom.




PRE SEBA

Minimalizmus odstraňuje zbytočný stres. Ak večne niečo hľadáte, neviete, kde ste to dali a jednoducho strácate prehľad o tom, čo vôbec vlastníte, je to jasný náznak toho, že potrebujete svoju izbu alebo domov poriadne upratať. Len málokto dokáže fungovať a sústrediť sa na dôležité veci, keď má všetko zahádzané zbytočnosťami. Neporiadok nielenže vytvára pocit úzkosti, pretože spôsobuje chaos, ale sťažuje život celkovo – človek má potom príliš veľa vecí, ktoré musí dookola iba upratovať; ako oblečenie, ktoré často iba zaberá miesto v šatníku, knihy, fotorámiky a dekorácie, ktoré zbierajú prach, či všetky zbytočnosti, ktoré radšej schováme do skriniek, aby sme ich nemali na očiach a nemuseli sa s nimi zaoberať.

Minimalizmus pomáha presunúť pozornosť na to, na čom záleží. Vďaka tomuto životnému štýlu, ktorý je založený na tom vlastniť len to, čo naozaj potrebujeme, máme rovno na očiach veci, ktoré sú prioritou. Výrazne zjednodušuje hľadanie vecí (lebo sa nemôže stať, že niečo zapotrošíte, keď to nemáte kam zapotrošiť), a evokuje pocit ľahkosti a vzdušnosti.


PRE PLANÉTU

Sme konzumná spoločnosť. A keď sa pozriem okolo seba, až mi je zle z toho, ako ďaleko sme sa dostali. Namiesto toho, čo je dôležité, sa sústredíme na to, koľko vecí vlastníme, a hlavne – či toho máme viac ako ľudia okolo nás. Máme stovky vecí, ktoré držíme len preto, keby náhodou prišla príležitosť, keď to budeme potrebovať. Pretože nám to pred desiatimi rokmi niekto dal a nechceme mu zlomiť srdce tým, že to vyhodíme alebo posunieme ďalej (hoci sme si plne vedomí toho, že daná osoba si ani náhodou nepamätá, že nám niekedy niečo také kúpila).

Minimalizmus znamená nekupovanie zbytočností. Teda kupovanie len toho, čo nám naozaj treba. Čo následne, pochopiteľne, znižuje dopyt. Ak by sme všetci prestali kupovať toľko oblečenia, reťazce s rýchlou módou by museli znížiť množstvo, ktoré produkujú, pretože by o to nebol taký záujem, a znížila by sa spotreba vody a bavlny. Ak by sme prestali kupovať toľko jedla, neskončila by chladničky každý týždeň v koši iba preto, lebo to nestíhame jesť. Ak by sa znížil záujem o mnohé produkty, neskončili by potom na skládke (lebo by ani neboli vyrobené) a nepoškodzovali životné prostredie a našu planétu.




PRE BUDÚCNOSŤ

Čím menej vecí kupujeme, tým menej peňazí míňame. A čo to znamená? Že tieto ušetrené peniaze môžeme investovať do niečoho dôležitejšieho. Ako je kvalitné oblečenie, ktoré bolo eticky ušité. Výrobky na každodennú potrebu do kuchyne alebo kúpeľne, ktoré sú z obnoviteľných zdrojov. Veci, ktoré sa nerozpadnú po druhom použití. Ale hlavne ich môžeme použiť na zážitky. Na cestovanie po svete, navštevovanie zaujímavých krajín a miest, múzeí a galérií, koncertov a divadiel.

To, že vlastníme menej vecí, tiež ponúka väčší priestor na to sústrediť sa na to, na čo nám záleží – ako sú koníčky či vysnívaná kariéra. No nadväzujúc aj na predošlý bod – vďaka minimalizmu môžeme aspoň trošku pomôcť našej planéte. Ktorá to potrebuje.

Follow

Contact Form

Name

Email *

Message *

from instagram @ simplyberenica

SIMPLY BERENICA. Theme by BD.