Ani sa mi nechce veriť, že tri roky zbehli tak rýchlo. Na jednu stranu mám pocit, že som na vysokej škole už celé nekonečno, no ak by mi kalendár neukazoval, že čas naozaj plynie tak rýchlo, popierala by som, že moje prijímacie skúšky či prvý deň v škole boli tak dávno. Presne si totiž pamätám, ako prebiehal prípravný kurz v apríli, kde som sedela na prijímačkách, s kým som sa zhovárala a ako veľmi som sa bála, či ako vyzeralo oficiálne otvorenie školského roka v aule a moja úplne prvá hodina.

Ale som veľmi rada, že je to celé za mnou. Boli to pomerne náročné tri roky. Nemôžem ich síce prirovnávať k štúdiu medicíny alebo iných odborov, o ktorých sa hovorí, že sú veľmi ťažké; no pre mňa to zložité najmä z psychického hľadiska.




Pokiaľ teda neviete, v septembri 2016 som začala študovať žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Keďže som celý svoj dovtedajší život prežila v Prešove, sťahovania som sa trochu bála, ale prevyšoval to pocit nadšenia. A veľkých očakávaní.

Tie sa, ako inak, nesplnili. Mala som kadejaké predstavy o tom, aká úžasná a parádna bude výška. Predsa som sa sťahovala na druhý koniec Slovenska s dvoma najlepšími kamoškami, do bytu, ďaleko od rodičov, do nového mesta plného nových možností, bez nejakej večierky alebo kontroly. Asi ani nemusím hovoriť, že moje sny sa neuskutočnili – zrazu som zistila, že bývať sama nie je také ružové, ako sa zdá. Že veci sa v chladničke neobjavujú samy. Že si viem navariť ledva jedno jedlo a bojím sa komunikovať s cudzími ľuďmi. Že peniaze nerastú na stromoch a ak si budem chcieť niečo kúpiť, budem si najprv musieť zohnať prácu a zarobiť si na to.

Pomerne rýchlo som zistila, že žurnalistika nie je to, čo chcem v živote robiť. Teraz už ani neviem, prečo som sa vôbec rozhodla ju študovať a čo ma prinútilo podať si na ňu prihlášku. Všetkým okolo seba som ale hovorila, že som spokojná a baví ma to, lebo som sa akosi hanbila priznať si, že som spravila chybu.

Plynuli týždne, mesiace, semestre. Dostala som sa do stereotypu škola-práca-Prešov, ktorý ma síce pomaly ničil, lebo jednotlivé dni sa mi zlievali dokopy, cítila som sa ako uväznená v klietke, z ktorej nebolo cesty von; no zároveň ma to nútilo ísť ďalej. Fungovať. Existovať. Žiť zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. Po škole som šla domov, nerobila absolútne nič, čakala na večer, vyspala sa a na druhý deň spravila to isté. Cez víkend som bola v práci – ktorú som nenávidela, no potrebovala som nejaký stabilný príjem, lebo som nevedela žiť s pocitom, že sa totálne priživujem na rodičoch. Akosi som zvládla aj skúškové, ktoré zo mňa dvakrát do roka vysalo dušu a akúkoľvek vôľu žiť, no zakaždým som sa prinútila pozbierať sa, nahodiť úsmev a vstúpiť do nového semestra.




Stratila som samú seba. Keď som sa sťahovala do Bratislavy, mala som nádherné sny o tom, ako budem cestovať, fotiť, písať. Objavovať nové miesta. Spoznávať ľudí. No keď som videla, o čom vlastne žurnalistika je a ako ďaleko to má od toho, čo ma naozaj bavilo, keď som videla, ako baví mojich spolužiakov, ktorí vidia samých seba ako reportérov a redaktorov, bola som demotivovaná ako nikdy predtým. Nechcelo sa mi robiť absolútne nič. Najradšej som bola v bezpečí domova, stratená v pozeraní videí, seriálov a filmov, ktoré boli útočiskom a únikom z reality. Výrazne sa toto obdobie prejavilo aj na blogu, kde som pridávala len minimálne, články boli neosobné a písané silene. A to ma mrzelo zo všetkého najviac – na žurnalistiku som išla preto, lebo ma bavilo písať blog, no zrazu som ho úplne zanedbávala.

Dva roky som vôbec nevedela, čo mám robiť. Nechcela som o tom nikomu hovoriť, pretože som sa cítila ako veľké zlyhanie. Som v našej rodine najstaršia a dlhé roky som hovorila o tom, ako zo mňa bude zubárka; no potom som si to rozmyslela. Už vtedy som mala pocit, že celá rodina je zo mňa sklamaná (hoci som si teraz istá, že určite nikto nebol sklamaný), pretože kto by nechcel mať v rodine lekára? Všetkých som vtedy ubezpečovala, že medicína nie je pre mňa a žurnalistika je to správne riešenie. A teraz som ich mala opäť sklamať tým, že ani toto ma nebaví?

Namiesto toho som hovorila samej sebe, že všetko bude v poriadku. Že to chce čas. Že ma to začne baviť, keď sa do toho trochu dostanem. Ak predsa nechcem vstávať o tretej ráno preto, že niekde horí bytovka a ja tam mám utekať preto, aby som sa povypytovala hasičov, ako vznikol požiar, nechcem čakať tri hodiny pred Národnou radou, aby som zastihla nejakého poslanca, nech mi povie, na čom sa dohodli, nechcem čakať pol dňa pred domom Adely Banášovej kvôli trom fotkám a príbehu o tom, ako chodí vyhadzovať smetie; nemusím. Veď stále môžem písať o tom, čo ma baví, nie? Nájdem si prácu v nejakom magazíne a skúsim skĺbiť moje sny so skutočnosťou. Ako plynuli semestre, odísť zo školy malo čoraz menší zmysel – po roku sa to predsa už neoplatí, veď som už zmeškala prijímačky... Už mám za sebou polovicu... Dva roky som zvládla, zvládnem aj tretí... Už len jeden semester.




Ak by som mala možnosť vrátiť sa v čase a spraviť iné rozhodnutie, neviem, či by som tak urobila. Koniec-koncov, istým spôsobom neľutujem, že som si žurnalistiku vybrala. Vďaka nej som sa veľa naučila – o novinárčine, o tom, aká náročná to je práca, o politike, o svete, o marketingu. Osamostatnila som sa. Viem sa postarať sama o seba, navariť si, upratať, vyprať. Rozprávať sa s cudzími ľuďmi. Opraviť, čo treba. Viem, kde mám hľadať odpovede.

Spoznala som množstvo úžasných ľudí. Verím, že moji spolužiaci, ktorí dokončia školu a dajú sa na toto povolanie, budú úžasní – a ja hrdo budem čítať ich novinárske prejavy a pozerať reportáže z horiacich budov. A budem všetkým hovoriť, že ich poznám. Zistila som, že keď človek chce, vie udržať aj kontakty na diaľku a ani to, že niekoho delia stovky kilometrov nemusí nič zmeniť. Aj to, že niektoré priateľstvá sa neoplatí udržiavať a až v konkrétnych situáciách človek zistí, akí ľudia sú okolo neho. Že nie každý je ochotný pomôcť, poradiť, spraviť kompromis. Zmeniť sa.

Našla som samú seba. Trvalo to dva roky a dva mesiace, ale stalo sa. Zistila som, aká je moja cesta. Čo chcem v živote robiť. Čo ma baví. A neviem, či by som to zistila aj bez žurnalistiky.




Aká je teda budúcnosť? S vysokou školou nateraz končím. V stredu som úspešne obhájila moju bakalársku prácu, som už oficiálne Bc. a moja univerzitná cesta teda došla do konca. Možno už o mesiac budem ľutovať moje rozhodnutie, budem sa chcieť vrátiť a ďalej študovať. Možno to bude až o rok. Možno o desať. Neviem. Snažím sa nasledovať svoje srdce, ktoré vie, že škola momentálne nie je pre mňa. Ak budem chcieť svoj titul pred menom zmeniť na Mgr., kedykoľvek tak budem môcť spraviť.

Mám presnú predstavu o tom, čo budem robiť najbližších pár mesiacov. A hoci nie som poverčivá, mám strach z toho, že keď poviem príliš veľa ľuďom o tom, čo sa chystám urobiť a aké je moje vysnívané zamestnanie, nesplní sa a budem opäť sklamaná. Zatiaľ to vedia iba tí, ktorých sa to nejakým spôsobom týka; a až keď príde chvíľa, kedy všetko bude isté, podelím sa o to i s vami.

Testovanie na zvieratách je niečo, čo pomaly nechávame v minulosti. Mnohé značky prehlasujú, že prestávajú testovať svoje produkty alebo jednotlivé zložky na živých tvoroch, a kruté podmienky, ktoré sú realitou pre viac ako 115 miliónov zvierat, začínajú zaujímať čoraz viac ľudí.

No tento pojem je často nesprávne používaný a zamieňa sa s inými, respektíve mnohí ľudia nemajú úplne jasne v tom, čo znamená, keď sú produkty netestované, keď sú vegánske a keď sú prírodné.

NETESTOVANÁ NA ZVIERATÁCH

V Európskej únii platí od roku 2004 zákon, podľa ktorého nesmú kozmetické značky testovať produkty na zvieratách; a tento zákon bol v roku 2013 rozšírený o nariadenie zakazujúce testovať aj používané zložky a látky. Spoločnosti nemôžu obísť zákon ani tým, že budú testovať mimo EÚ a výrobky dovážať.

Všetky kozmetické produkty, ktoré nájdeme v drogériách alebo takto zameraných obchodoch, sú netestované. Avšak problém je v tom, že mnohé značky predávajú svoj tovar aj v Číne, kde je testovanie na zvieratách vyžadované v rámci bezpečnosti – a teda hoci samotná značka produkty netestuje, spoločnosť poverená kontrolou všetkých dovážaných produktov to má za povinnosť; z čoho vyplýva, že tieto značky sú testované a nepovažujú sa za cruelty-free.

VEGÁNSKA KOZMETIKA

Vegánske kozmetické produkty neobsahujú žiadne látky a zložky živočíšneho pôvodu – ako je med, včelí vosk, materská kašička, farby získavané mletím hmyzu, rybie šupiny (používajú sa v očných tieňoch), živočíšne tuky a podobne. Výrobky, ktoré sú označené ako vegánske, teda neobsahujú zložky zo živých alebo mŕtvych zvierat.

PRÍRODNÁ KOZMETIKA

Prírodná kozmetika neobsahuje žiadne syntetické látky. To síce neznamená, že sú všetky zložky organické, netoxické alebo nedráždia – i keď značky vyrábajúce iba prírodnú kozmetiku sa sústredia na to, aby produkty spĺňali najvyššie štandardy. Pod prírodnú kozmetiku patrí aj čistá prírodná kozmetika, ktorá nepoužíva žiadne farbivá, formaldehyd, parabény alebo parfumy. Prírodná kozmetika ale môže používať aj živočíšne produkty ako je včelí vosk, mlieko alebo med.

CERTIFIKÁTY

Na produktoch teda hľadajte certifikáty, ktoré zaručia, že výrobky a značky netestujú na zvieratách alebo sú vegánske. Tie najlepšie sú:

• Leaping Bunny – tieto značky netestujú na zvieratách ani produkty, ani zložky, a ani nepredávajú svoje produkty v Číne,
• Vegan Society – certifikát zaručuje, že produkty neobsahujú žiadne živočíšne zložky,
• Soil Association – produkty neobsahujú geneticky upravené zložky, ftaláty, syntetické látky, kontroverzné chemikálie, parabény, farbivá alebo vône.

Avšak to, že nejaká značka nemá certifikát, neznamená, že nemáme veriť ich prehláseniu, že netestujú na zvieratách. Proces certifikovania trvá niekoľko mesiacov, je pomerne náročný a, samozrejme, sa zaň platí; a teda je pre mnohých výrobcov oveľa jednoduchšie napísať, že netestujú, používajú iba vegánske alebo prírodné látky, ako si platiť za certifikáciu. Slepo veriť tiež nie je najlepšie. Ak si nie ste istí, či značka testuje na zvieratách, pozrite si stránku Cruelty-Free Kitty, ak chcete vedieť, či sú všetky zložky vegánske, skontrolujte zloženie (ktoré je buď na produkte alebo na ich stránke) – ak neviete, čo daná zložka vôbec je a odkiaľ pochádza, odporúčam biooo.cz.

Vyhadzovanie jedla je obrovským problémom sveta; a tiež je jeden z najhlúpejších. Ako je predsa možné, že sa takmer denne stretávame s ľuďmi, ktorí sa hrabú v odpadkových košoch, s fotografiami a videami detí, ktoré umierajú na vyhladovanie, zatiaľ čo my nemáme najmenší problém vyhodiť do koša banán, keď sa na ňom objaví prvý hnedý fľak?

O plytvaní jedlom nikto nehovorí. A pritom množstvo potravín, ktoré ročne vyhodíme, predstavuje až závratne vysoké čísla. Ako ale vznikol celý tento problém? A hlavne – ako mu predísť?




Samozrejme, že koreň celého tohto problému je v nás – ľuďoch. A v tom, že sme si vytvorili neuveriteľne vysoké štandardy. Ak by si každý z nás mal vybrať medzi krásnym červeným jablkom a takým, ktoré je na jednom malom mieste obité, bez premýšľania by sme hneď vzali to bez poškodenia. Prečo? Pri tom vieme, že jediné, čo sa tomu jablku stalo, bolo to, že niekam spadlo – a to malé obitie nijakým spôsobom neovplyvňuje jeho chuť či kvalitu.

KOĽKO JEDLA VYHADZUJEME?

Každý rok na celom svete vyhodíme 1.3 miliardy ton potravín. Áno miliardy. V Európskej únii je to až 89 miliónov ton. Iba na Slovensku 900 000 ton. To znamená, že každý z nás vyhodí okolo pol kilogramu každý deň. A to 715 000 ľudí na Slovensku žije na hranici chudoby.

Toto množstvo predstavuje tretinu, podľa niektorých zdrojov až 40% všetkého vypestovaného a vyprodukovaného jedla. A je až štyrikrát viac, ako je potrebné na zasýtenie všetkých ľudí na svete, ktorí trpia hladom. Už vidíte, aký veľký je to problém?

PREČO VYHADZUJEME?

Lebo jedlo chceme dokonalé. Žiadne čudné zafarbenie, žiadne obitie, žiadne divné tvary. Všetko musí byť podľa prísnych predpisov. Vyhadzujeme banány iba preto, pretože nemajú potrebné zakrivenie. Nie je to hlúpe? Zdá sa že áno, ale takto to funguje preto, pretože my sami sme prinútili spoločnosti, aby zaviedli takéto pravidlá. Nikto si totiž nekúpi mrkvu, ktorá je netradične zakrivená, príliš malá alebo príliš veľká, ktorá má čo i len najmenšie poškodenie. Preto takéto jedlo do supermarketov ani nedorazí – veď by iba zbytočne zaberalo miesto.

Vyhadzovanie sa netýka iba ovocia a zeleniny. Nikto si predsa nekúpi obschnuté pečivo. Konzervu, ktorá je na boku preliačená po náraze od inej konzervy, keď ich prevážali. Kartón mlieka s priehlbinou v rohu. Všetky akokoľvek poškodené produkty putujú rovno do kontajneru. A samozrejme, nasledujú ich aj tie, ktorým sa končí dátum spotreby, pretože o nich nebol dostatočný záujem. Pulty predsa musia byť tip-top.

KTO JEDLO VYHADZUJE?

V prvom rade to sú supermarkety. Ak jedlo nespĺňa všetky požiadavky, ide preč, pretože si ho nikto nekúpi. Ak ho niekto v obchode poškodí (spadne na zem, obije sa), preč. Ak skončí dátum spotreby alebo jednoducho nie je o produkt záujem, a teda zaberá miesto na regáli, tiež preč.

Plytvajú aj reštaurácie, jedálne a podobne – hlavne preto, lebo ľudia nedojedia všetko, čo majú na tanieri. A samozrejme, plytvajú domácnosti. Lebo nevieme nakupovať. Potraviny sú super lacné, preto nikoho ani len nezamrzí, keď musí hodiť do koša splesneté jablko alebo deň starý, stvrdnutý rožok. Za šesť centov si predsa kúpime ďalší. A včera skončila minimálna trvanlivosť? Okamžite do koša, veď predsa nebudeme riskovať, že by nás takáto čokoláda mohla zabiť. Málokto totiž vie, že "spotrebujte do" znamená, že po danom dátume by ste výrobok už nemali konzumovať (týka sa to hlavne spracovaných balených produktov, ktoré patria do chladničky – ako sú syry, jogurty, nátierky a podobne, pretože sa potom pokazia), zatiaľ čo "minimálna trvanlivosť" je skôr odporúčanie. Minimálna. Teda dovtedy je jedlo na sto percent v poriadku, potom to už výrobca nemôže zaručiť. Ale je to jedlé. A nič sa vám nestane.

AKO NEVYHADZOVAŤ?

Každý z nás môže prispieť k tomu, aby na skládke končilo menej jedla.

• Kúp poškodené. Ak sa bojíte, že umriete, keď zjete tú obitú časť jablka, odrežte ju. Stále je to menej odpadu, ako keby ho mali vyhodiť úplne celé. A verte mi, jogurt s malou priehlbinou v dolnom rohu téglika nijako neovplyvní jeho chuť.
• Maj zoznam. Ešte pred tým, než sa vyberiete do obchodu, pozrite, čo vám naozaj treba. Jednak na nič nezabudnete, ale hlavne sa nestane, že toho kúpite príliš veľa. Tiež sa naučte zostaviť si na každý týždeň jedálniček – nech dopredu viete, čo budete variť a jesť.
• Len to, čo treba. Nie všetky zľavy sa vyplatia. Skôr, než do košíka hodíte päť kíl pomarančov sa zamyslite nad tým, či ich naozaj zjete. Inak zbytočne skončia v koši.
• Nauč sa skladovať. Niektoré potraviny patria do chladničky, iným sa lepšie darí na linke, iné potrebujú chladné a tmavé miesto.
• Do mrazničky. V prvom rade vám dávam výzvu, aby ste tento mesiac zjedli všetko, čo v mrazničke skladujete – a určite tam nájdete kadejaké poklady, na ktoré ste už zabudli. Tým, že uvoľníte toto miesto, získate úložný priestor, kam poputuje všetko, čomu sa blíži dátum spotreby – od chleba až po fazuľu v konzerve.

Musíme sa naučiť vážiť si jedlo. Lebo nie každý má k nemu prístup – a už vôbec nie v takej kvalite ako my. Skúste pri najbližšom nákupe hodiť do košíka aj jednu potravinu, ktorú by ste si inak nevzali. Možno sa to nezdá byť veľa, ale aj takýto malý krok vie spraviť veľký rozdiel.

Slovné spojenie "pomalá móda", respektíve to, že nemáme podporovať fast fashion, sa v posledných mesiacoch objavuje čoraz častejšie. Viac a viac ľudí si začína uvedomovať, že spôsob, akým kupujeme oblečenie a aké oblečenie vôbec nosíme, teda kto ho ušil, z akej látky a za akých podmienok, je nielen neudržateľné, ale škodlivé pre planétu, pre naše zdravie i pre ľudí z rozvojových krajín, ktorí pre fast fashion reťazce pracujú.

Na Slovensku je ale ten problém, že nemáme veľa možností – alebo sa to aspoň takto zdá. Pri možnosti výberu medzi lacným oblečením z nekvalitnej látky a napusteným kadejakými chemikáliami a kvalitným kúskom, ktorý vydrží roky, by mnoho ľudí volilo radšej druhú možnosť. No kde takéto oblečenie vôbec zohnať? V obchodných centrách udržateľné značky ani nehľadajte; a nedá sa ignorovať ani fakt, že eticky vyrobené oblečenie je niekoľkonásobne drahšie – bežný Slovák žijúci z bežného platu si nemôže dovoliť vyhodiť stopäťdesiat eur za jedny rifle alebo polovicu z toho za tričko. Okrem toho sa oblečenie stalo prostriedkom vyjadrovania a vďaka nemu môžeme ukázať to, kto sme.

Ako teda podporovať slow fashion a zároveň neminúť polovicu výplaty za dva nové kúsky oblečenia, zachovať svoj štýl a prejaviť kreativitu?

SECOND-HANDY

Mnohým ľuďom sú trochu proti srsti a nie každý má čas hrabať sa dve hodiny medzi regálmi, aby našiel kúsok, ktorý sa mu páči a dobre sedí, ale sú úžasnou možnosťou, ako obmedziť rýchlu módu. Trendy sa stále opakujú, a tak v sekáčoch určite nájdete kúsky, ktoré sú práve in, no za oveľa nižšiu cenu ako v "bežnom" obchode. Nielenže ušetríte peniaze, ale tiež budete kupovať oblečenie, ktoré je už v obehu (a tým sa znižuje dopyt po nových kúskoch).

Zaujímavou obdobou klasických second-handov je Nosene – malý obchod s e-shopom, kde nakúpite síce používané alebo odmietnuté oblečenie, ale je voňavé, krásne a pekne prezentované. Zatiaľ majú pobočku iba v Bratislave a Banskej Bystrici, ale snáď sa rozšíria aj do iných miest alebo u nás vzniknú podobné obchodíky.

SWAPY

Počas posledného roka vzrástla ich popularita niekoľkonásobne; a Inštitút pre rozvoj udržateľnej módy ich v Bratislave organizuje dokonca každý mesiac. Pointa je jednoduchá – dones svoje čisté a nezničené oblečenie a odnes si nové; ktoré ale nie je nové, pretože ho priniesol niekto iný. Je to jednoduchý spôsob, ako si medzi sebou vymieňať oblečenie a popri tom evokovať pocit nakupovania.

ETICKÉ ZNAČKY

Vďaka second-handom a swapom nájdete zaujímavé oblečenie, ktoré má za sebou nejaký príbeh a pomôže vyjadriť to, kto ste. No sú kúsky, ktoré tvoria základ šatníka a nosíme ich oveľa častejšie – ako sú modré či čierne rifle, jednofarebné tričká, čierne šaty, biela blúzka alebo košeľa. A práve do takýchto basic kúskov sa oplatí investovať – priplatíte si za kvalitu, vďaka tomu vydržia oveľa dlhšie bez toho, aby stratili svoj tvar. Aké značky sa venujú produkcii etického a udržateľného oblečenia by som sa chcela venovať v osobitnom článku, pretože je to na dlhšie, no zatiaľ môžete omrknúť stránku miestni.sk, kde nájdete slovenských výrobcov a parádne kúsky.


Ale najjednoduchším spôsobom, ako nepodporovať reťazce s rýchlou módou, je prestať v nich nakupovať – alebo aspoň znížiť nákupy na minimum. Nakupovanie sa stalo voľnočasovou aktivitou. Obchody nás pomocou nových kolekcií, ktoré sú každý týždeň, "výhodných" zliav a kupónov a reklám nútia, aby sme si dookola kupovali nové a nové oblečenie. Vyhýbať sa im je oveľa ľahšie, ako si myslíte; a ak sa raz nastavíte na myslenie, že si nič nové nekúpite, pokiaľ to nebudete potrebovať, je ťažšie ho zlomiť.

Vyskúšať môžete aj kapsulový šatník – ktorý pozostáva z tridsiatich troch kúskov, ktoré nosíte počas jedného ročného obdobia. Vďaka nemu nebudete cítiť potrebu kúpiť si nové oblečenie. Ak vás táto téma zaujíma viac alebo ste o nej ešte nečítali, viac sa dozviete v tomto článku, kde o ňom nájdete podrobnejšie informácie, a na tomto odkaze sa dozviete, ako si kapsulový šatník vytvoriť.

Hlavným dôvodom, prečo som sa pred štyrmi rokmi rozhodla úplne vylúčiť z jedálnička mäso a mäsové výrobky, a prečo som pred rokom a pár mesiacmi prestala jesť aj mliečne výrobky, vajcia a med, bolo to, že som nechcela a nemohla žiť z myšlienkou, že kvôli mne umierajú nevinné zvieratá, nevedela som jesť obed a nepremýšľať o tom, ako musela tá krava, sliepka alebo prasa trpieť, keď ho zabíjali; nehovoriac ani o tom, ako trpeli aj počas svojho krátkeho života.

Vtedy som sa na nejaké zdravotné hľadisko nepozerala – nie preto, že by ma to nezaujímalo, ale veľmi som neriešila ani stavbu môjho vtedajšieho jedálnička, teda či obsahuje dostatok bielkovín, či neprijímam príliš veľa sacharidov alebo či mi nechýbajú nejaké vitamíny. Až po tom, ako som sa rozlúčila so živočíšnymi produktami, som zistila, že rastlinná strava má veľmi veľa zdravotných benefitov – o päť najhlavnejších sa dnes s vami podelím; a možno vás presvedčia, aby ste rovnakú zmenu jedálnička spravili aj vy.

PESTREJŠÍ JEDÁLNIČEK

Až keď som prestala jesť všetky živočíšne produkty som zistila, čo som vlastne jedávala – a že som jedla viac-menej stále to isté. Jednou z výhod prechodu na rastlinnú stravu je to, že človek je v podstate nútený jesť viac ovocia a zeleniny (len málokto, kto je "tradičnú stravu", ktorá obsahuje aj mlieko, vajcia a mäso, skutočne prijíma odporúčané množstvo ovocia a zeleniny) a strukovín bohatých na bielkoviny a vitamíny skupiny B. Pri rastlinnej strave musí človek trochu rozšíriť obzory a byť kreatívnejší; čo má za následok pestrejšiu stravu bez zbytočných nezdravých jedál, ktoré z jedálnička vylúčite preto, lebo obsahujú živočíšne produkty.

VIAC VLÁKNINY

Vláknina je sama o sebe síce nestráviteľná, ale je veľmi významnou zložkou potravy – ktorá sa nachádza len v rastlinných potravinách; ako sú strukoviny, ovocie, zelenina, obilniny a orechy. Reguluje trávenie tukov a sacharidov, znižuje cholesterol a hladinu cukru v krvi, viaže na seba vodu (čím naberá na objeme a vyvoláva pocit nasýtenia) a "brzdí" vstrebávanie toxínov, vďaka čomu znižuje riziko vzniku nádorov hrubého čreva. Týmto všetkým pomáha k správnemu tráveniu a predchádza pocitu nadúvania a zápche.

REDUKCIA AKNÉ

Rastlinná strava obsahuje zdravé tuky, vitamíny, minerály a fytochemikálie (ktoré sú antioxidantmi a zabraňujú mnohým chorobám) – tie podporujú, aby bola pleť čistá, jasná a žiarivá. Lykopén v zelenine pomáha chrániť pokožku pred poškodením slnkom a vitamín C (ktorý je tiež iba v rastlinnej strave) vyhladzuje vrásky, jazvy a stimuluje tvorbu kolagénu. Naopak – živočíšne produkty obsahujú nasýtené tuky, u ktorých je známe, že upchávajú póry; a sama môžem potvrdiť, že odkedy nejem mliečne produkty, je moja pleť oveľa čistejšia a krajšia.

LEPŠIE ZDRAVIE

Viacero štúdií dokazuje, že ľudia s výlučne rastlinnou stravou majú menej cholesterolu (rastliny neobsahujú žiaden cholesterol, ani tie s nasýtenými tukmi ako je kokos alebo kakao), tukov a sodíka. Rastlinná strava pomáha predísť kardiovaskulárnym chorobám, rakovine, znižuje krvný tlak a riziko vzniku cukrovky a obezity.

Plus to, že prijímate viac ovocia a zeleniny znamená, že jete aj viac vitamínu C a ste odolnejší voči bežným chorobám.

VIAC ENERGIE

Ďalším benefitom rastlinnej stravy je pocit väčšieho množstva energie. Spracované jedlá, rafinovaný cukor a biela múka iba unavujú organizmus a spôsobujú veľké výkyvy hladiny cukru – vďaka čomu má človek chvíľu veľa energie a hneď na to pociťuje extrémnu únavu. Potraviny, ktoré neprešli spracovaním a neobsahujú kadejaké dochucovadlá, arómy a umelé látky, udržujú stabilnú hladinu energie. Toto je taktiež niečo, čo môžem sama potvrdiť, pretože keď porovnám seba štyri roky dozadu a dnes, je to veľký rozdiel.

Tento semester sa od predošlých líšil tým, že školu som mala len v jeden deň – a zvyšné štyri pracovné dni (pretože cez víkend som v práci) som buď písala bakalárku, pripravovala články alebo jednoducho robila všetky povinnosti, ktoré som musela. To, že som tieto dni začínala bez toho, aby som sa hneď ráno niekam ponáhľala, mi pomohlo vytvoriť si pomalú rannú rutinu, ktorú som nielenže zbožňovala, ale pripravila ma na celý deň predo mnou.

V tomto článku vám ukážem, ako vyzerá moje ráno a v závere nájdete tri tipy, ako si vytvoriť pomalú a pokojnú rannú rutinu, ktorá vás naštartuje.




Ráno sa zobúdzam bez budíka. Samozrejme, že sú dni, kedy vstanem až okolo deviatej, pretože som deň predtým išla spať neskoro, ale zväčša sa budím medzi siedmou a ôsmou. Postupne sa snažím odnaučiť brať do ruky mobil len čo rozlepím oči – je to otrasný zvyk, ktorého sa silou-mocou snažím zbaviť.

Na oknách máme rolety, preto je v izbe aj ráno pomerne tma – a vpustenie ranných slnečných lúčov a prirodzeného svetla do miestnosti je jedna z mojich najobľúbenejších aktivít. Okrem toho otvorím aj okno, aby som vyvetrala a rovno usteliem posteľ.

Moje prvé kroky vedú do kúpeľne. Moja ranná starostlivosť o pleť je rovnaká ako večerná – teda tvár si umyjem obľúbeným mydlom s čajovníkom a čiernym uhlím od Mylo a nanesiem pleťové sérum, ktoré pokožke dodá potrebnú hydratáciu.




Vždy, keď sa ráno zobudím, som dosť smädná – preto ešte pred raňajkami vypijem pohár studenej vody, ktorý ma nielen osvieži, ale aj preberie a naštartuje metabolizmus; vodou tiež zapijem vitamíny, ktoré beriem. Keďže sa počasie ešte stále veľmi neustálilo (na čo som pomerne citlivá) a mnoho ľudí okolo mňa je chorých, beriem vitamín C; a tiež vitamín B12 v rámci prevencie deficitu, keďže tento jediný vitamín je ťažšie získať z rastlinnej stravy (ale odporúčam ho brať všetkým, lebo nedostatok B12 sa prejavuje hlavne únavou a pocitom slabosti, preto ak máte tieto prejavy, je možné, že ho v tele nemáte dosť).

Veľmi som si obľúbila cvičiť jógu hneď ráno. Nesledujem nejaký konkrétny návod a presnú postupnosť cvikov; snažím sa počúvať svoje telo a robiť to, z čoho mám dobrý pocit. Niekedy spravím len pár polôh, inokedy celú rutinu od hlavy až po päty – podľa toho, koľko je hodín a koľko mám času. Mojim cieľom je ponaťahovať stuhnuté svaly a naspäť získať flexibilitu, ktorú som mala na strednej (hoci som vtedy hodiny telesnej výchovy neznášala, teraz mi naozaj chýbajú). Pomáha mi to uvoľniť sa, vypustiť z hlavy všetky myšlienky a nechať sa uniesť pomalou hudbou, ktorú popri tom počúvam.




Keď som bola ešte na strednej, raňajkovala som len výnimočne, no dnes si už uvedomujem ich dôležitosť. Hoci obdivujem ľudí, ktorí sa s raňajkami vyhrajú a stále vymýšľajú niečo kreatívne; moje recepty sú pomerne jednoduché. Najčastejšie mám ovsenú kašu, jogurt s kakaom a ovocím, tofu scramble alebo pečivo na sladko alebo na slano – jednak preto, že mi všetky tieto jedlá chutia, ale i preto, že sú veľmi jednoduché, rýchle, ale výdatné a plné živín.

Jedlo sa snažím užiť bez nejakých rozptýlení, najčastejšie ešte pri počúvaní pomalej hudby, pri ktorej cvičím jógu – aby som si ešte vychutnala chvíľku pokoja pred tým, než začnem vykonávať všetky povinnosti, ktoré ma čakajú. Hneď prvou je krátke upratovanie – počas (približne) desiatich minút sa snažím upratať všetok neporiadok z predošlého dňa a vykonať kadejaké menšie aktivity, ktoré potom nemusíme robiť cez víkend.

Až potom skontrolujem sociálne siete, aby som dobehla všetko, čo sa stalo počas toho, čo som nemala mobil v ruke – odpíšem správy, osrdiečkujem fotky na Instagrame, krátko prebehnem Facebook a Twitter a odpovedám na e-maily. Poslednou zastávkou je kalendár – môj bullet journal som vymenila za obyčajný Google kalendár a poviem vám, že som nikdy nebola spokojnejšia, pretože má úplne všetko, čo potrebujem. Naplánujem si to, čo musím počas dňa spraviť a stihnúť – od školských povinností až po články na blog. Mnohé úlohy si do kalendára píšem už deň dopredu (respektíve vtedy, keď mi to napadne), a tak viem, čo musím spraviť ako prvé a čo má najvyššiu prioritu, a teda to nemôžem presunúť – čo ma motivuje k tomu, aby som sa hneď pustila do práce!




Skoré vstávanie do školy a do práce však mnohým sťažuje mať rovnakú rutinu, počas ktorej sa nemusíte pozerať na hodinky; no mám pre vás tri tipy, ako počas hektického rána trochu spomaliť:

1. Vstaň z postele hneď po zazvonení budíka. Ostať vylihovať v posteli je síce najlepšie, ale iba unavuje. Naučte sa vstávať len na jeden budík – a len čo ho vypnete, vylezte z postele.
2. Jóga alebo strečing. Čas, ktorý získate tým, že nebudete dookola presúvať budík alebo vylihovať v posteli prechádzaním Instagramu využite tým, že sa krátko ponaťahujete. Uvoľní vám to svaly po spánku, trochu sa rozhýbete a hneď budete mať pocit, že ste produktívny.
3. Čas pre seba. Nech je to čokoľvek, spravte niečo, vďaka čomu budete mať dobrú náladu. Pustite si obľúbený album, vypočujte podcast alebo prečítajte kapitolu z knihy. Vychutnajte si ráno. Možno kvôli tomu budete musieť vstať pár minút skôr, ale stojí to za to. Vďaka tomu už nebude ráno najhoršia časť dňa.

V prvom rade – samozrejme, nejdem nikoho nasilu presviedčať, že MUSÍ byť minimalistom. Nikto ním byť nemusí. No za posledné mesiace (respektíve za posledný rok) som sa minimalizmu začala venovať viac ako kedykoľvek predtým – a verte mi, keď poviem, že som videla viac ako sto rôznych videí a čítala rovnaké množstvo článkov zameraných na túto tému. Tento životný štýl ma nesmierne nadchol a stále sa ho neviem nabažiť.

Preto si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom – aspoň teda do určitej formy. Minimalizmus totiž nie je o tom bývať v malom byte medzi holými stenami, spať na matraci položenom na zemi a mať šatník pozostávajúci z dvoch tričiek a jedných nohavíc. Hoci aj takýto štýl žitia niekomu vyhovuje, neznamená to, že je to dokonalý minimalizmus. Ale o tom inokedy. Dnes vám chcem povedať, prečo si myslím, že každý z nás by mal byť minimalistom.

PRE SEBA

Minimalizmus odstraňuje zbytočný stres. Ak večne niečo hľadáte, neviete, kde ste to dali a jednoducho strácate prehľad o tom, čo vôbec vlastníte, je to jasný náznak toho, že potrebujete svoju izbu alebo domov poriadne upratať. Len málokto dokáže fungovať a sústrediť sa na dôležité veci, keď má všetko zahádzané zbytočnosťami. Neporiadok nielenže vytvára pocit úzkosti, pretože spôsobuje chaos, ale sťažuje život celkovo – človek má potom príliš veľa vecí, ktoré musí dookola iba upratovať; ako oblečenie, ktoré často iba zaberá miesto v šatníku, knihy, fotorámiky a dekorácie, ktoré zbierajú prach, či všetky zbytočnosti, ktoré radšej schováme do skriniek, aby sme ich nemali na očiach a nemuseli sa s nimi zaoberať.

Minimalizmus pomáha presunúť pozornosť na to, na čom záleží. Vďaka tomuto životnému štýlu, ktorý je založený na tom vlastniť len to, čo naozaj potrebujeme, máme rovno na očiach veci, ktoré sú prioritou. Výrazne zjednodušuje hľadanie vecí (lebo sa nemôže stať, že niečo zapotrošíte, keď to nemáte kam zapotrošiť), a evokuje pocit ľahkosti a vzdušnosti.

PRE PLANÉTU

Sme konzumná spoločnosť. A keď sa pozriem okolo seba, až mi je zle z toho, ako ďaleko sme sa dostali. Namiesto toho, čo je dôležité, sa sústredíme na to, koľko vecí vlastníme, a hlavne – či toho máme viac ako ľudia okolo nás. Máme stovky vecí, ktoré držíme len preto, keby náhodou prišla príležitosť, keď to budeme potrebovať. Pretože nám to pred desiatimi rokmi niekto dal a nechceme mu zlomiť srdce tým, že to vyhodíme alebo posunieme ďalej (hoci sme si plne vedomí toho, že daná osoba si ani náhodou nepamätá, že nám niekedy niečo také kúpila).

Minimalizmus znamená nekupovanie zbytočností. Teda kupovanie len toho, čo nám naozaj treba. Čo následne, pochopiteľne, znižuje dopyt. Ak by sme všetci prestali kupovať toľko oblečenia, reťazce s rýchlou módou by museli znížiť množstvo, ktoré produkujú, pretože by o to nebol taký záujem, a znížila by sa spotreba vody a bavlny. Ak by sme prestali kupovať toľko jedla, neskončila by chladničky každý týždeň v koši iba preto, lebo to nestíhame jesť. Ak by sa znížil záujem o mnohé produkty, neskončili by potom na skládke (lebo by ani neboli vyrobené) a nepoškodzovali životné prostredie a našu planétu.

PRE BUDÚCNOSŤ

Čím menej vecí kupujeme, tým menej peňazí míňame. A čo to znamená? Že tieto ušetrené peniaze môžeme investovať do niečoho dôležitejšieho. Ako je kvalitné oblečenie, ktoré bolo eticky ušité. Výrobky na každodennú potrebu do kuchyne alebo kúpeľne, ktoré sú z obnoviteľných zdrojov. Veci, ktoré sa nerozpadnú po druhom použití. Ale hlavne ich môžeme použiť na zážitky. Na cestovanie po svete, navštevovanie zaujímavých krajín a miest, múzeí a galérií, koncertov a divadiel.

To, že vlastníme menej vecí, tiež ponúka väčší priestor na to sústrediť sa na to, na čo nám záleží – ako sú koníčky či vysnívaná kariéra. No nadväzujúc aj na predošlý bod – vďaka minimalizmu môžeme aspoň trošku pomôcť našej planéte. Ktorá to potrebuje.