Nesnaž sa byť dokonalý

I have two younger sisters; and I was a role model for them since I was a kid. I was the first to go to school, to write the exam, to get an A. And because I wanted my parents to be proud of me, I wanted to be perfect in everything. At school I was sitting at the first desk so I wouldn’t miss anything, I read everything that came to my hand, I did my homework without hesitation, and all my projects had to be just perfect. The reward were straight As, certificates and diplomas, and praise from the whole family.
But it quickly got out of my control — and I wasn’t happy with anything unless it met my standards. Every B or C hurt very much, I could redo my papers to school a few times, and when I wasn’t the first at something, I felt like I failed.
This obsession has spread to my adult life, too — and that’s one of the reasons I was so unhappy at uni. Looking around and seeing my classmates who had already had a job or an internship, they attended the lectures with enthusiasm and it was obvious that they were really interested in what we were learning, my mood was kept going down — because I couldn’t force myself to enjoy journalism and be perfect in it.
read next: Living With Social Anxiety
I see the same thing everywhere else. I write this blog because I like creating it and I like to share my tips with you, and yet I often feel it isn’t perfect. And it is not, certainly there are many things that could be changed. And Instagram? I don’t post as often there, because I don’t know how to create a feed that is be perfect and where all photos match together. Not to mention my thoughts when I look at my reflection in the mirror. The media and social media have given us the idea that you must have perfect measures, long and shiny hair, smooth and clean skin.
But nothing is perfect. No job is perfect, no school or degree. No blog or social account. And no human being at all. This was summed up by Ivanna in a post Instagram Ideals, which I highly recommend.
What I want to say with this article is that we should forget the idea of perfection. Let’s forget that everything we enjoy must be absolutely perfect. If you enjoy learning a foreign language, you don’t have to master it in a month as if you were a native speaker. If you enjoy dancing in front of a mirror, dance — and don’t think that there are better dancers than you. If you enjoy taking pictures of things that make you happy, take them. Because they may not be perfect. Let’s do what full-fills us and makes our days more beautiful. Let’s stop comparing ourselves to others and go at our own pace. Because perfection simply does not exist.
Mám dve mladšie sestry; a odmala som bola pre nich akýmsi vzorom. Bola som prvá, ktorá chodila do školy, ktorá písala písomku, ktorá dostala jednotku. A keďže som chcela, aby boli na mňa rodičia hrdí, chcela som byť vo všetkom dokonalá. V škole som sedávala v prvej lavici, aby mi nič neušlo, čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku, bez váhania som robila domáce úlohy a všetky moje projekty museli byť jednoducho perfektné. Odmenou boli pre mňa čisté jednotky, vysvedčenia a diplomy, a chvála od celej rodiny.
Lenže rýchlo sa mi to vymklo spod kontroly — a ja som s ničím nebola spokojná, pokiaľ to nespĺňalo moje štandardy. Každá dvojka alebo trojka veľmi bolela, práce do školy som bola schopná prerábať aj niekoľkokrát, a keď som nebola v niečom prvá, vnímala som to ako prehru.
Táto posadnutosť sa preniesla aj do môjho dospeláckeho života — a aj to je jeden z dôvodov, prečo som na výške bola taká nešťastná. Keď som sa obzrela okolo seba a videla mojich spolužiakov, ktorí už mali brigádu alebo prax v odbore, na prednášky chodili s nadšením a bolo vidieť, že ich skutočne zaujíma, o čom sa učíme, moja nálada iba klesala — pretože som sa nevedela donútiť, aby ma žurnalistika bavila, a aby som v nej bola dokonalá.
čítaj ďalej: Život so sociálnou fóbiou
To isté vidím aj všade inde. Píšem tento blog preto, že ma baví a rada s vami zdieľam moje tipy, a predsa mám často dojem, že nie je úplne dokonalý. A aj nie je, určite je mnoho vecí, čo by sa na ňom dalo zmeniť. A Instagram? Na ten už tak často nepridávam, pretože neviem, ako vytvoriť feed, ktorý by bol perfektný a všetky fotky by k sebe ladili. A to ani nehovorím o mojich myšlienkach, keď sa dívam na svoj odraz v zrkadle. Médiá a sociálne siete nám do hlavy vsugerovali predstavu, že musíte mať dokonalé miery, dlhé a lesklé vlasy, hladkú a čistú pokožku.
Lenže nič nie je dokonalé. Žiadne zamestnanie nie je perfektné, ani žiadna škola či titul. Ani žiaden blog či účet na sociálnej sieti. A už vôbec nie žiaden človek. To pekne zhrnula Ivanna v článku Instagramové ideály, ktorý vrelo odporúčam.
Týmto článkom chcem povedať len toľko, že zabudnime na predstavu dokonalosti. Zabudnime na to, že všetko, čo nás baví, musí byť úplne perfektné. Ak vás baví učiť sa cudzí jazyk, nemusíte ho do mesiaca ovládať akoby bol vás materinský. Ak vás baví tancovať pred zrkadlom, tancujte — a nemyslite na to, že sú lepší tanečníci ako vy. Ak vás baví fotiť veci, ktoré vás robia šťastným, tak ich foťte. Lebo nemusia byť dokonalé. Robme to, čo nás napĺňa a čo robí naše dni krajšími. Neporovnávajme sa s ostatnými a choďme vlastným tempom. Lebo dokonalosť jednoducho neexistuje.