A new piece of clothing haven’t appeared in my closet for a few months. To someone this may seem strange, even I would have found this weird two years ago, but it is what it is. I don’t cry at home, I haven’t locked my credit card in a safe so I don’t buy something. I simply don’t need anything.
I definitely wasn’t a shoppoholic whose wardrobe would literally be overfilled with clothes. But I had a problem with impulsive shopping. When I saw something on sale, I couldn’t say no so easily – and although I didn’t need another new t-shirt, I went to the cashiers with a thought that I can’t leave it there for that price, because someone else would take it and I would regret it. But the only thing that I regretted was the emptiness in my wallet and clothes sitting in my closet because I didn’t want to wear them.
I’m definitely not the only who got totally swallowed up by such shopping madness. It took me a long time, but I managed to unlearned to shop impulsively or leave a store with a bag filled with new pieces. How?
I don’t go to shops anymore
The easiest, but most crucial step. I simply stopped going to shopping centres. I do not avoid them completely, definitely not. But before, I spent breaks inbetween my classes at school walking around shops, every bigger trip had to include a stop for shopping, and I could walk for hours between hangers to find out what is new. When H&M wasn’t in Prešov, my friends and I used to take a train to Košice only because of shopping – and we had a program for the entire day and we were absolutely excited about it.
Shopping is a huge waste of time. The shops are intentionally built for you to spend hours in them – right at the entrance are racks with discounted pieces which are impossible to not see, even on their price tags you can find how much money you’re saving, the fitting rooms are on the other side, so while walking to them, you’ll find more pieces, and when you’re waiting by the cashiers, stands with additional goods are filled with things you don’t eve need, but you’re waiting, you’re bored, you admire and you spend more money.
At the beginning, it was not very easy, because – as I said earlier – I was more or less used to spending my free time (a lot of free time) in clothing stores, but I absolutely don’t miss it. Neither me nor my wallet.
I don’t shop online
I was so excited about getting my first credit card and I couldn’t wait for the moment when I’ll buy my clothes online, a huge package will get to my home later, and since it’ll take some time, I’ll forget what I ordered and opening it will be like second Christmas.
Shopping online is an amazing thing. There are dozens of pages where you can get everything you can think of – even when it comes to clothes. It makes lives of busy parents and people who don’t live near shopping centres much easier. But even this gift turns into a curse – because we keep throwing things into the cart, and we are horrified at the ckeckout, how it gathered up into such a high price.
Therefore, I don’t shop online. And I don’t even scroll through the store’s website.
I changed my attitude towards clothing
In this helped a lot the fact that I am working in a fast-fashion store. (Not because I love it there or I enjoy it dearly, but because they can work around my schedule at school and I get paid very well, which I, as a self-living student, need a lot.) But my eyes got suddenly opened when I saw how many clothes are actually hiding in just one store, how it looks in the warehouse, how some behave towards clothing and how much money are certain people willing to spend in just one store.
Although we say don’t judge a book by its cover, clothes can say a lot about a person. About his job, social status, but also his hobbies and what he likes. But it’s just clothes. We put too much emphasis on what we have on ourselves – whether everything matches together, whether we look good or if it fits for the event. And somehow we forget that it’s still just a piece of fabric. It should not be who we are.
I wear what I have
My goal is to create a minimalist wardrobe where will be only pieces that I will love unconditionally. Still, I’m still in the phase when I try to get rid of everything that I don’t wear. During all of my shopping year I’ve gathered up a lot of clothes – so I wear what I have. Even shopping in your own closet can be interesting, because I sometimes find things I forgot about; at the same time I’m trying to wear out some pieces to get rid of the feeling of guilt, that I bought something a while ago and now it sits on the shelf.
I am not trying to say that I will never ever buy a single piece of clothing. Since pretty much my whole wardrobe consists of fast fashion products, a moment, when these things start falling apart, will come – and I will have to look for an alternative. But I plan on going to clothing stores only when I will need it.
Nový kúsok oblečenia v skrini mi nepribudol už niekoľko mesiacov. Niekomu sa to môže zdať byť divné, aj ja pred dvoma rokmi by som sa tomuto veľmi čudovala, ale je to tak. Neplačem doma, nezamkla som kreditku do trezoru, aby som si náhodou niečo nekúpila. Len jednoducho nič nepotrebujem.
Určite som nebola nákupná maniačka, ktorej šatník by doslova prekypoval oblečením. Ale s impulzívnym nakupovaním som mala problém. Keď som videla niečo v zľave, nevedela som len tak ľahko povedať nie – a hoci som ďalšie nové tričko nepotrebovala, k pokladni som kráčala s tým, že za takú cenu ho v obchode nemôžem nechať, lebo by si ho vzal niekto iný a ja by som to potom ľutovala. No jediné, čo som ľutovala, bolo prázdno v peňaženke a oblečenie, ktoré mi len sedelo v skrini, lebo som ho nechcela veľmi nosiť.
Určite nie som sama, ktorú totálne pohltilo takéto nakupovacie šialenstvo. Trvalo mi síce dlho, ale odnaučila som sa impulzívne nakupovať oblečenie alebo odchádzať z obchodu s taškou plnou nových kúskov. Ako?
Do obchodov vôbec nechodím
Najjednoduchší, ale najzásadnejší krok. Jednoducho som prestala chodiť do obchodných centier. Nevyhýbam sa im oblúkom, to nie. No kedysi som prechádzaním po obchodoch trávila prestávky medzi hodinami v škole, každý väčší výlet musel obsahovať zastávku na nakupovanie, a hodiny som sa vedela chodiť medzi vešiakmi, aby som zistila, čo je nové. Keď ešte v Prešove nebolo H&M, s kamoškami sme chodili vlakom do Košíc len kvôli nakupovaniu – mali sme tak program na celý deň a boli sme z toho úplne nadšené.
Nakupovanie je obrovská strata času. Obchody sú naschvál stavané tak, aby ste v nich strávili hodiny – hneď pri vchode do predajne sú stojany so zlacneným oblečením, ktoré je nemožné si nevšimnúť, ešte na takýchto cenovkách jasne vidíte, koľko ušetríte, skúšobné kabínky sú na opačnej strane, aby ste po ceste k nim ponachádzali ďalšie kúsky, a keď stojíte pri pokladni, stojany s doplnkovým tovarom sú plné vecí, ktoré tiež vlastne nepotrebujete, ale čakáte, nudíte sa, obdivujete, a nakoniec miniete ďalšie peniaze.
Zo začiatku to síce nebolo veľmi ľahké, pretože – ako som už hovorila – som bola viac-menej zvyknutá tráviť voľný čas (veľa voľného času) v obchodoch s oblečením, ale absolútne mi to nechýba. Ani mne, ani mojej peňaženke.
Nenakupujem online
Tak veľmi som sa tešila na svoju prvú kreditku a nevedela som sa dočkať, ako si budem kupovať oblečenie na internete, domov mi potom príde obrovský balík, a keďže to chvíľu potrvá, ja už aj pozabudnem, čo som si vlastne kúpila, a otváranie balíčkov bude ako druhé Vianoce.
Nakupovanie online je úžasná vec. Existujú desiatky stránok, kde zoženiete úplne všetko, čo si zmyslíte – a to aj čo sa oblečenia týka. Zaneprázdneným rodičom a ľuďom, ktorí nebývajú v blízkosti obchodného centra to nesmierne uľahčí život. No aj tento dar sa rýchlo premení na kliatbu – lebo do nákupného košíka hádžeme vec za vecou, až sme pri checkoute zhrození, ako sa to mohlo nazbierať na takú vysokú sumu.
Preto online nenakupujem. A ani si neprezerám internetové stránky obchodov.
Zmenila som svoj postoj k oblečeniu
K tomu mi hlavne pomohlo to, že pracujem vo fast fashion reťazci. (Nie preto, že by som to tam milovala a nesmierne ma to bavilo, ale preto, lebo sa vedia prispôsobiť môjmu rozvrhu a veľmi dobre ma platia, čo ja, ako samostatne žijúci študent, potrebujem.) Ale otvorili sa mi oči, keď som videla, koľko oblečenia sa naozaj skrýva v jednej predajni, ako to vyzerá v sklade, ako sa niektorí k tomu oblečeniu správajú a koľko stoviek eur sú ľudia ochotní nechať len v jednom obchode.
Hoci sa hovorí nesúď knihu podľa obalu, oblečenie vie o človeku povedať veľmi veľa. O jeho práci, sociálnom postavení, ale aj jeho záľubách a tom, čo má rád. Ale je to len oblečenie. Kladieme až príliš veľký dôraz na to, čo máme na sebe – či to k sebe všetko ladí, či v tom vyzeráme dobre, či sa to hodí na danú udalosť. A akosi zabúdame, že je to stále len kus látky. Nemal by byť tým, kto sme.
Nosím to, čo mám
Mojim cieľom je vytvoriť minimalistický šatník, kde budú len kúsky, ktoré budem nadovšetko milovať. Ešte stále som ale vo fáze, kedy sa zo skrine snažím dať preč všetko to, čo nenosím. Za všetky moje “nakupovacie” roky som nazbierala dosť veľa oblečenia – a tak nosím to, čo mám. Aj nakupovanie vo vlastnej skrini je niekedy zaujímavé, pretože občas nájdem niečo, na čo som zabudla; zároveň sa snažím vynosiť niektoré kúsky, aby som sa aspoň trochu zbavila pocitu viny, že som si pred časom niečo kúpila a teraz mi to iba stojí v poličke.
Týmto nechcem povedať, že si už nikdy v živote nekúpim ani jeden kúsok oblečenia. Keďže asi celý môj šatník tvoria produkty fast fashion reťazcov, príde moment, kedy sa tieto veci začnú pomaly rozpadávať – a ja si budem musieť nájsť novú alternatívu. Ale do obchodov s oblečením plánujem vstúpiť len vtedy, keď budem nový kúsok potrebovať.
5 komentárov
Naozaj krásny článok. V poslednej dobe som to začala vnímať oveľa viac ako predtým. Možno aj preto – ako aj ty – pretože som si po príchode z Prahy hľadala brigádu a našla som ju v butiku s oblečením (fast-fashion – v Gate). Platia dobre a vychádzajú v ústrety čo sa týka školy, no prácou tu som si začala uvedomovať, čo stojí práve za takýmto oblečením a už som si nikdy ako predtým nič z obchodu neobliekla skôr, než som to dala vyprať. Cez internet nakupujem stále a dosť často, ale celkovo aj v obchodoch a aj cez internet ide o iné veci, než oblečenie (ak už aj ide o oblečenie, tak väčšinou do fitka alebo na tréningy), ale inak je to skôr o pomôckach na tréningy, protein a takéto vecičky. A postupne sa snažím obmedzovať aj to 🙂
Caroline
mam pocit, ze u mna toto vsetko zavisi od mojej nalady. su casy, kedy neznasam chodenie do nakupnych centier, chcem proste ist von a nie trcat niekde vnutri. ale potom ma pochyti myslienka, ze urcite prave tento kusok oblecenia potrebujem (aj ked to skoro urcite nie je pravda) a som schopna stravit v nakupnom centre 3 hodiny hladanim daneho kusku. v poslednom case sa naozaj SNAZIM nenakupovat vo fast fashion obchodoch. ale nove oblecenie si zadovazujem aj tak, lebo chodim na SWAPy, do secondhandov, kupujem si veci od kamaratky, pripadne si nieco kupim na vinted.cz. a aj ked je to mozno aspon o kusocek lepsie ako prekutrat cele H&M a odniest si odtial veci za 50+ eur aspon raz za mesiac, tak sa to realne stalo mojou novou zavislostou. uz chodim do fast fashion obchodov ovela menej ako kedysi, ale oblecenie si aj tak zadovazam nove a nove inymi sposobmi. a tak mam stale preplnenu skrinu. potom ma kazdy druhy mesiac pochyti rapel, ze chcem veci vytriedit a nechat si iba to, co naozaj nosim, ale potom sa na to vykaslem, lebo si pomyslim, ze ved toto si este niekedy urcite budem chciet obliect. mam pocit, ze som proste typ cloveka, ktory sa velmi jednoducho stane zavislym, a to hlavne na veciach, ktore sposobuju chvilkove pozdvihnutie nalady. ze aha, to je ake uzasne, ze mam novy kusok a nic som zan nezaplatila, lebo som ho vymenila za vec, ktoru som uz mala dlho v skrini, ktoru mi kupila pred piatimi rokmi mama. proste cele zle.
Veľmi ma tieto tvoje články bavia. 🙂 Ja som tiež v minulosti zvykla s kamoškami nasadnúť na vlak a ísť na celý deň na nákupy do Blavy. 😀 Ale príde mi to, akoby to bolo pred sto rokmi… Teraz ma behanie po nákupných centrách priam otravuje. Možno tomu prispel aj fakt, že pracujem v obchode s módou a keď okolo seba vidím všetok ten textilný nadbytok a ľudí, čo sa tam naháňajú, nepáči sa mi to. A nechcem byť taká istá.
Sabi z blogu Beautiful savage
Okej, možno si povieš, že som sebecká, keďže ty moje príspevky komentuješ (a ešte k tomu všetky). Ale ja vážne čítam každý jeden článok, aj keď sa o zero waste nezaujímam. Baví ma tvoje písanie, A PRETO to čítam. Ale toto mi príde celkom vkusná téma, ku ktorej sa môžem vyjadriť.
NEZAUJÍMAM SA O MÓDU. A hoci by som to tak nemala napísať – som rada, že som tučná. Iba z tohto jediného dôvodu – nenájdeš ma pobehovať po obchodoch s oblečením. Do nákupnych centier nechodím, ani teraz keď som každý deň v Košiciach. Som tučná, viem to, a jediný obchod, v ktorom viem na seba niečo nájsť je C&A. To je všetko. Chodíme iba tam, pretože sme sa naučili, že tam majú nadrozmerné veľkosti. Oblečiem sa v tom obchode celá – cez tričká, košele, nohavice…
Nosím to, čo mám v skrini. Keďže máme zvyk, že ako prídem z vonku, mám sa prezliecť do domáceho – mám aj práve teraz na sebe tričko asi z roku 2010 a nosím ho, doma. V skrini mám tričká s krátkym rukávom asi ešte od čias základnej školy, a nosím ich.
Nikdy som nechápala, ako môže mať niekto záľubu nakupovanie, a doteraz to nechápem. Nechodím do obchodov iba pre zábavu, ale ak niečo potrebujem (čo sa týka oblečenia, s knihami je to ťažšie 😀 ). Nenakupujem online, pretože -opakujem- som tučná, a teda musím VŠETKO skúšať.
Môj posledný veľký nákup bol v auguste – kde sme vykúpili 2x C&A, Primark (v Rakúsku) a F&F v Tescu. Boli to však normálne veci – nohavice, pretože ich potrebujem. Dve tričká. Kúpila som si až dve tričká s krátkym rukávom. Košeľu, cardigan (ja stále neviem ako to je v slovenčine 😀 ). Ale vždy nakupujem také veci, ktoré sa páčia mne, ktoré viem, že vynosím. A naozaj sa teším, ako teraz budem mať stále čisté nohavice (a mame ušetrím pranie). Ale ešte som len na druhých, keďže začal iba druhý týždeň semestra 😀
Možno jeden z dôvodov prečo nemíňam, je, že nezarábam. Som stále v škole a cez prázdniny mimo domu. Nezarábam, teda nemíňam – pretože aj keď mi mama dá peniaze, sú to peniaze od nej. Preto nedávam ani na ulici bezdomovcom či iným žobrákom. Pretože som iba študent. 🙂
Teším sa na ďalšie články, ktoré chystáš a na blogu je ďalšia časť príbehu (a zajtra – v utorok) bude ďalšia. 🙂
After examine a couple of of the blog posts in your website now, and I actually like your manner of blogging. I bookmarked it to my bookmark web site listing and will likely be checking back soon. Pls take a look at my web page as nicely and let me know what you think.