Looking for something?

Reader Interactions

Comments

  1. Zahanbene sa k tomuto článku dostávam až teraz, hoci som ti už na Insta písala, že si ho prečítam oveľa skôr. Na úvod teda prepáč. Ďalšia vec – wow. Úprimne som si ani nemyslela, že sa toto v tebe skrýva, pôsobíš na mňa sebaisto, pevne a odhodlane. Toto je presne to, že človek NIKDY nevie, čo prežívajú druhí. V mnohom sa s tebou stotožňujem. Tie ranné družiny som nenávidela podobne ako ty. Na základke som bola v pohode práve preto, že s tými 20 deťmi som sa poznala 9 rokov a to je istá komfortná zóna, no nie? No prechod na strednú som nezvládala. Postupne som sa hrozne uzavrela, lebo som nevedela nadväzovať kontakt s cudzími. A viac-menej to pokračuje aj na vysokej škole. Celkom sa desím toho, čo bude, keď vyjdem do veľkého sveta a budem si hľadať serióznu prácu. Tiež mám totiž vždy strach z toho, že na niekoho zapôsobím ako veľká hlupaňa. Úprimne si myslím, že sa mi to aj darí, pretože vždy, keď mám už dopredu stres z komunikácie s neznámymi, trepem dve na tri, myšlienky nedávajú zmysel ani mne samej a tá druhá osoba musí byť zo mňa tiež veľmi zmätená. Je to začarovaný kruh. V mojom prípade určite, lebo pokiaľ viem, tieto psychické veci majú v našej rodine dlhé tradície cez niekoľko generácií. A ako poprieť gény, na to som zatiaľ neprišla. Ako píšeš, je to len v hlave a aspoň mierne sa to prekonať dá, ale občas si prajem, keby boli veci trošku jednoduchšie.

    Sabi z blogu Beautiful savage

  2. Tak nějak mi to připomíná mě.. Nejspíš taky mám nějakou lehčí sociální fóbii. Zrovna nedávno jsem se svým přítelem stopovala a jelikož on si není úplně jistý v mluvení anglicky (bylo to v Itálii), tak jsem celou dobu musela mluvit já. Večer chtěl, ať jdeme běhat, ale já mu řekla, že už jsem naprosto vyšťavená z lidí, že už nechci nikoho cizího vidět, že si radši jen zalezu někam, kde bude maximálně on. Koukal se na mě dost zajímavě a nechápal to. Nakonec ale nešel taky. A volat cizím lidem je pro mě to nejhorší, co může být. A taky mám dny, kdy nechci jít do školy jen kvůli tomu, že budu muset potkávat lidi. A co tak vím od lidí ze školy, tak na ně působím tak, že se nechci s nikým bavit a že mám prostě ten svůj svět. Mění pak názor vždy až když mě poznají. Jsem sice ráda, že mám evidentně jen lehčí formu, na druhou stranu se ale do tebe dokážu dokonale vcítit a představit si, jaké to je, když to máš pořád. A je mi z toho smutno. Posílám ti sílu!

    Little Dreamer

  3. Ach, Honey… nebudem tu písať, že mi to je ľúto, pretože ti to aj tak nepomôže. No príde mi to až príliš "komické (satiristickyˇ)", keďže už ťa čítam tak dlho a viem, že si napríklad chodila recitovať alebo, ako si sa trápila pri prechode na strednú, či že si chodila na literárno-dramatický o zuš. Tieto veci ma najviac zarážajú, že aj keď si tú úzkosť cítila, tak si to aj napriek tomu robila. 🙁
    Prišla som však na to, že chronickú úzkosť chytá najmä tých najinteligentnejších ľudí. A čo ma najviac štve, že je to väčšina ročníkov, ktorí ešte neboli TAK ovplyvnení modernými technológiami ako dnešné deti. Pri nich by som to pochopila, pretože číhajú na nich rôzne nástrahy na internete. Ale ako vravím, všímam si či už na starších, alebo na rovesníkoch, že čím ďalej, tým viac nás touto chorobou trpí. Nešťastné '97-ky?
    *Pri telefonovaní s neznámymi ľuďmi by som najradšej vyhodila mobil von oknom. Niekto zaklopal na dvere a ja som sama? Schovať sa pod posteľ a tváriť sa, že nikto nie je doma. Niečo treba vybaviť? To radšej umriem.* SAME. Tak som sa v tomto našla…
    Tiež ma zaráža, že si teda na tej žurnalistike vydržala celé tri roky, väčšina zmizne po polroku, prinajhoršom po roku. Máš môj obdiv, keď si to vydržala aj so sociálnou fóbiou.
    A netuším, či si navštívila odborníka alebo nie, či berieš lieky alebo nie. A ani ma to nemá prečo zaujímať, iba viem, s čím sa každý deň pasuješ a aké to je ťažké. Ver mi, stretávam sa s takou osobou každý deň 🙂 A len vďaka takýmto ľuďom si uvedomujem, ako sú humánne vedy potrebné. A nech si každý hovorí, kto chce, čo chce – my tých psychológov a psychiatrov potrebujeme! Čo tam po prírodných vedách, tie nám dajú iba placebo.
    Každá forma má však vlastný priebeh, a jediné čo môžem teraz povedať, že ti držím palce! Držím ti palce, aby sa to dostalo na úroveň, ktorá ti umožní žiť celkom normálny život dospelej osoby.
    A ak by si sa potrebovala niekedy porozprávať, o čomkoľvek, aj o tejto sociálnej fóbii, kontakt na facebooku na mňa máš a vždy tu budem pre teba.
    Ďakujem, že si sa nám s týmto zdôverila. 🙂

  4. Nečekala jsem, že mi tento tvůj článek vžene slzy do očí. Jestli ti to alespoň maličko pomůže, tak v tom nejsi sama, rozumím ti mnohem víc, než bych sama chtěla. Mě nikdy nenapadlo, že bych mohla mít sociální fóbii, až mi to zhruba před rokem řekla moje doktorka a najednou mi spoustu věcí začalo dávat větší smysl. Je to peklo, které ten, kdo si tím neprošel, nemá moc šanci pochopit. Pořád mi spoustu věcí dělá problém a mám z nich strach – až tak velký, že třeba radši ani nejdu do školy jen, abych tam nemusela sama sedět a přemýšlet nad tím, že jsem asi divná, když se tam s nikým nebavím. Ale snažím se mít radost z každého malého pokroku, ze všeho, co si zvládnu sama zařídit a vykomunikovat. Podobně jako ty tuším, že se mnou bude asi už celý život, ale věřím, že se s ní dá žít a být samostatně fungující dospělou osobou ♥
    Držím ti moc palce! ♥

    Another Dominika

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *